Vojdeš do miestnosti a hneď zacítiš malú zmenu v rozostavení častíc. Na prvý pohľad je neviditeľná, možno sa len iným spôsobom chvejú niečie viečka. Rovnováha je však narušená. Vieš, že bude treba veľa dohovárania, nenápadnej intervencie a neľahkých ústupkov, aby sa dve znepriatelené strany opäť zmierili a vrátili sa k spoločnej hre. Vieš aj to, že niekedy je lepšie nezasahovať a nechať urazenú pýchu, kým pomaly vyfučí z nadutých líc a premení sa na ľútosť a zahanbenie. Po nejakej dobe je spor už úplne zabudnutý, rozplynie sa v túžbe po družnosti a kamarátstve, v potrebe vzájomnosti. Pamäť je na nenápadné kŕče, ktoré nútia zatínať päste, krátka. Neopodstatnený a zároveň taký spravodlivý hnev sa stratí vo vlnách spontánnosti, aby ho o nejaký čas vystriedal zasa nový, rovnako pálčivý nezmieriteľný do tej doby, kým je treba znova zísť z kopca do údolia.
Bola si toho svedkom už mnohokrát. Videla si rozhádaných a znova udobrených najlepších kamarátov, čelila si nechtiac aj úmyselne zbúraným hasičským staniciam a mrakodrapom z lega, tíšila si bolesť z tých najstrašnejších urážok (ešte stále sa učíš, čo všetko sa môže premeniť na tragédiu, a objavuješ celý svet nepredvídateľných drobných osobných katastrof, mnohými dospelými neobjavený či zabudnutý). Je fascinujúce, aké krehké niektoré vedomia sú. Je frustrujúce, ako nepredvídateľne sa vie do nich vkradnúť zlý, jedovitý škriatok. Je odzbrojujúce, ako rýchlo je vždy vyhnaný, ako rýchlo stráca moc. Vždy užasneš nad krásou toho, ako aj tie najväčšie krivdy (lebo urážka obľúbeného MMA bojovníka je skutočná krivda) môžu byť rýchlo zabudnuté a nepodstatné.
Zdá sa, že to už máš naštudované (niežeby si si chcela priveľmi fandiť), vieš cez tieto situácie preplávať. Alebo sa im len s porozumením prizerať a nechať všetky rany vyhnisať. Asi si už zabudla, ako to chodí – keď už si myslíš, že ťa nič nemôže prekvapiť... Veľavravné tri bodky ako rýchle, ostré bodnutie žihadlom.
Dve znepriatelené strany, ktoré proti sebe stoja a hrabú kopytom v zemi, totiž už dávno vyrástli z detských dresov a ich spor sa rozhodne nezakladá na dileme, komu pripadne koľko kociek lega a kto dostane tie najlepšie a najšpeciálnejšie. Táto zvada (alebo azda závada? Spisovnosť bokom, nejaká chyba v algoritme musela úradovať) stojí na oveľa banálnejších a malichernejších základoch. A ty zisťuješ, že si absolútne stratená a bezmocná. Akosi sa nevieš orientovať v hneve a urazenosti, ktoré prúdia pod staršou kôrou – tvrdou, nepriepustnou a veľmi, veľmi odolnou. Akoby existovali dva hnevy a dve pýchy. A týmto novým vôbec nerozumieš, pretože sú až príliš sofistikované a tak ľahko sa na ne nezabúda. Sú pre teba nepreniknuteľné, lebo ukazujú svoju zákernosť tým, že rozvášnené prúdia pod povrchom, kde zvyšujú svoju teplotu, ale maskujú sa do priateľského úsmevu a reči. A potom leptajú a leptajú, pretože nenašli kráter, cez ktorý by vytiekli.
Keď tak stojíš uprostred smutno-smiešnej partie, povieš si, že si rada, keď sa deti hnevajú, a že sa na to znova celkom tešíš. Lebo určite spoznáš, keď ten moment príde, a budeš s istotou čakať, že opäť odpláva preč. A potom si povzdychneš a povieš si, aké je to dobré, že sa človek môže tak úprimne nahnevať a uraziť a potom ten náklad zo seba zložiť.
