Niekedy sa ťa zmocňuje nostalgia. Možno chceš veriť v to, že tvoje detstvo bolo čisté, nepoškvrnené, a také si ho chceš uchovať, snáď ako nádej, že môže ešte niečo také existovať, jej obraz, ktorého sa chceš zubami-nechtami držať. A možno preto, že by si sa na chvíľu chcela zbaviť ťarchy a zodpovednosti a vrátiť sa do čias, keď najväčším problémom bolo, či budú na obed dukátové buchtičky. Snažíš sa komunikovať so svojím o pätnásť rokov mladším ja a pýtaš sa ho, či by stále tak veľmi chcelo byť už dospelým, keby malo tvoje terajšie vedomosti a skúsenosti. A zároveň skúmaš svoje terajšie ja a pýtaš sa ho, či ho len neovláda spomienkový optimizmus, či by sa skutočne chcelo vrátiť do kože desaťročného dieťaťa, ktoré naozaj vidí nevinný svet, ale len preto, že mu ešte nerozumie. Pozeráš na tie bytosti v triede, v ktorých sa tak trochu vidíš či hľadáš, akoby boli zhmotnením tvojich spomienok, a uvažuješ, či rozumejú svetu viac ako ty v ich veku. A či vôbec stále ešte ide o porozumenie tomu istému svetu.
Lovíš v pamäti, aby si si skúsila pripomenúť rozhovory, ktoré ste vtedy, pri kreslení vianočných pohľadníc, s ostatnými deckami viedli. Určite prišla reč aj na rodinu, na rodičov a súrodencov, občas možno sťažnosti, občas snaha pochváliť sa. Veľmi živo si vieš predstaviť jednu z týchto detských debát, ktorá sa odohrala kdesi v hlbokej minulosti tvojho sveta a v stovkách iných minulostí iných svetov, možno medzi nami existuje ako šablóna a má univerzálnu platnosť. Mohla vyzerať nejako takto:
„Ocino dneska zasa nebude doma, išiel do Nemecka.“ (Každý si môže domyslieť, či to bolo vyslovené so smútkom, hnevom alebo potešením.)
„Fakt? Tvoj tatko chodieva do Nemecka? To sa máš.“
„Hej, s kamiónom. Raz ma zobral previezť.“
„Môj oco robí na stavbách. Staval aj tie nové bytovky za školou.“ (Tu by sa skutočne mohla ozvať aj pýcha.)
„A ja som videla tvoju mamu na pošte.“
„Robí tam, je to sranda, občas mi nosieva známky. Vieš, aké parádne už mám?“
„Zato moja mama je doma, nechodí do práce, lebo sa stará o brata.“ (Povedzme, že tu by sa mohla objaviť istá skleslosť.)
„Stále lepšie ako mať mamu učiteľku. Ani na záchod nemôžem ísť, aby na mňa niečo nekričala.“
Tak nejako. Možno s obmenou povolaní, no kdesi v tebe sa snaží prežiť predstava, že to tak bolo. Chceš, aby to tak bolo. A potom túto predstavu alebo spomienku konfrontuješ s tým, čomu čelíš dnes, už však ako pozorovateľ, niekto nie úplne dôveryhodný, nie dosť na to, aby bol pribraný do debaty, hoci veľmi silno cítiš, že by si do nej zapadla a oveľa prirodzenejšie by si sa cítila z vnútornej, nie vonkajšej strany priesvitnej steny bubliny.
Scéna sa takmer nezmenila. Jej kulisy, protagonisti, dokonca ani atmosféra, dojem ľahkej konverzácie, pri ktorej si (malí) ľudia prehadzujú pár slov v duchu nevzrušenej každodennosti. Len dialógy sa trochu líšia, trochu viac z nich mrazí.
„Ja som už mesiac nevidel maminku. Ocko nechce, aby som sa s ňou stretával.“ (Opäť si možno predstaviť akýkoľvek postoj hovoriaceho. Odporúčaš však skleslosť. Je bolestne reálna.)
„Vaši sú tiež rozídení? A prečo sa rozišli?“
„Ocinko si našiel novú frajerku. Tak ona teraz s nami býva.“
„Ja bývam s ocom. Naši sa pohádali a rozišli.“ (Stále sa udržiava nevzrušený tón.)
„To sa máš. Ja bývam s mamou. Ale radšej by som býval s tatkom. Lenže on má frajerku a starajú sa o jej deti. A ty?“
„Naši sa nerozišli.“ Zdá sa, akoby sa chlapec, ktorý túto vetu vyslovil, trocha hanbil. Snáď preto, že jeho život ešte nedospel do tejto fázy a cíti sa byť pozadu od spolužiakov. Ale ty pocítiš akýsi silný stisk pri srdci, ktorý by sa dal nazvať úľavou alebo vďačnosťou. Začne sa do teba vkrádať neodbytná zodpovednosť. Naraz tie decká vidíš obnažené až na kosť. Slonovinovo biele rebrá, drobné kostičky zápästia. Musia byť neskutočne pevné, aby sa nezlomili pri nárazoch. Odolné. Aby ich rýchlo neopotreboval bežný život. A ty sa pýtaš samej seba, tej terajšej, čie nie sú v niečom oveľa odolnejšie než ty. Hoci si trénuješ telo a piješ veľa mlieka. Možno preto máš potrebu ich chrániť.
