Z nejakého dôvodu veríš, že deti zbožňujú čaro Vianoc. Vlastne si nevieš ani predstaviť, ako by Vianoce mohli byť čarovné bez nejakej tajnej detskej sily, ktorá pôsobí a zároveň je živená svetielkami, všade znejúcimi koledami a očakávaním vianočných darčekov. Možno toto tvoje presvedčenie vyplýva z neustáleho antagonizmu tvojej až príliš uvedomovanej dospelosti a detskosti, do ktorej denne vstupuješ a snažíš sa do nej preniknúť, a preto ju pociťuješ ako niečo vzácne a kúzelné, čo tebe chýba a stále to hľadáš. No i tak ti niečo stále hovorí, že všetky deti sa tešia na Vianoce (ach, kedy si sa nechala tak oklamať reklamnými kampaňami?). Lebo ty si sa vždy tešila. Do istého času. Snáď si ten pocit chceš znova privodiť a projektuješ si ho do detí. Chcela by si sa do nich prevteliť. A vedená svojou neochvejnou vierou sa snažíš navodiť im v triede vianočnú atmosféru, čo najintenzívnejšie s nimi prežívať tú radosť.
Prinesieš do triedy starý stromček a ozdoby. Už sa tešíš, ako ho budete spolu ozdobovať. Vyhradíte mu miesto, každý zavesí aspoň jednu ozdobu, aby to bolo spoločné dielo. Pripravíš si playlist vianočných pesničiek a čakáš. Čakáš, kým prídu deti, aby si mohla čakať, kým prídu Vianoce. Tie však letia do dverí a stromčeka si ani nevšimnú (deti či Vianoce?). Keď ich naň upozorníš, zhrozia sa, že by si od nich náhodou chcela, aby ho ozdobovali. Nevieš, či si viac prekvapená alebo sklamaná. Nejde ti do hlavy, že deti sa netešia na ozdobovanie stromčeka. Vysvetlí ti to však jeden chlapec.
„To my robiť nebudeme. To je ženská práca.“ Tak konečne je ti to jasné. Snažíš sa byť empatická voči jeho mame či sestre. No nemôžeš sa zdržať pobavenia. Nevieš, či sa máš cítiť diskriminovaná odsúdením na zdobenie vianočného stromčeka. Dúfaš, že chlapec svoj postoj ešte prehodnotí a že bol do značnej miery ovplyvnený prítomnosťou lega, ktoré sa v danom momente zdalo byť lákavejším.
Stromček už stojí a ty si hovoríš, že vianočné koledy už musia roztopiť každé srdiečko. A tak neúnavne prehrávaš svoj starostlivo zostavený playlist. Zisťuješ, že Rockin around the Christmas Tree už nepatrí k aktuálnym hitom, a dievčatá ti hneď ukážu, čo teraz fičí, aj ti to hneď na plné hrdlo zaspievajú. U chlapcov sa však nestretávajú s veľkým úspechom. Zapchávajú si uši a kričia, že neznášajú vianočné pesničky. Na chvíľu sa zahĺbiš do úvahy, či aj počúvanie kolied patrí k ženským činnostiam. A či to z teba robia silnejšiu alebo slabšiu ženu (a či si vôbec viac ženou, keď si pustíš Rolničky).
Nikdy si vo svojej povahe nemala ľahko sa vzdávať, a tak všetko vsadíš na posledný výpad, zbraň najvyššieho kalibru. Spýtaš sa detí tú otázku, ktorá zaručene (podľa teba) funguje: „A písali ste už Ježiškovi?“
V očiach sa niečo rozsvieti a ty si v duchu gratuluješ za tento geniálny krok. Akoby sa toto nadšenie prenieslo aj na teba, s rozžiarenou tvárou počúvaš, čo ti deti rozprávajú.
„Áno, už dávno! A už mi aj odpísal!“
„My sme mu písali s maminou a našla som si list pod vankúšom!“
Návnada je hodená a ty chceš pevne držať udičku. Preto pokračuješ v tejto dobre načatej konverzácii: „A čo dostanete od Ježiška? Čo ste mu písali?“
Vzápätí sa rozpúta búrka výkrikov, znesie sa na teba paľba detských túžob – vecí, do ktorých sa koncentrujú ich predstavy o splnených snoch. Polovicu názvov týchto snov ani nepoznáš.
„Ja dostanem pé-esko päťku!“
„A ja ajfón!“
„Ja chcem elektrickú kolobežku a tablet, ale neviem, či dostanem obe.“
Tu sa, samozrejme, otvára priestor na výchovné momenty a sugestívne otázky.
„A zaslúžite si také darčeky? Poslúchali ste?“ Je to od teba trochu zákerný atak na seba hodnotiace schopnosti malých desaťročných detí (rozmýšľaš, či si v tejto náročnej disciplíne ďalej ako ony).
Niektoré deti začnú bez rozmýšľania prikyvovať, niektoré váhajú. Myšlienka, že Ježiško pozná ich drobné prehrešky, ich zneistí.
Celá prácne vybudovaná situácia sa však zrazu rozsype ako domček z vianočných pohľadníc.
„Ježiško aj tak neexistuje. To kupujú rodičia!“ V hlase nevinne vyzerajúceho chlapca zaznie pýcha, pretože on vie niečo viac ako ostatní.
Zrazu sa úplne rozplynie zárodok vianočnej atmosféry, ktorý sa začínala rozpínať v triede. Stŕpneš. Niektorým deťom sa v tvári zračia rozpaky.
V jedinej sekunde ti hlavou preletia myšlienky o význame Vianoc. Zľakneš sa, že z detí sa teraz vytratí všetko čaro, stratia tú svoju zvláštnu moc a zvončeky začnú zvoniť falošne. čo ak teraz, keď stratili silnú autoritu, prestane mať zmysel výchova k morálke a slušnosti (tvoje moralistické ja sa náhle zapotáca, keď sa v tebe rozoznie hlas, ktorý sa pýta, či existuje nejaká hranica medzi dobrým a zlým správaním a či by si tieto slová vôbec mala používať).
Už sa zdá, že všetko je stratené. Keď zrazu tohtoročné Vianoce zachráni jedno dievčatko. „Ježiško darčeku kupuje. Rodičia ich len schovávajú a dajú potom pod stromček.“
Sprisahanecky sa na ňu usmeješ. Deťom sa na tváre vráti úsmev. Je predsa absolútne cool mať rodičov, ktorí sa poznajú s Ježiškom. Vianoce sú predsa len plné kúzel.
