Skupina detí sa vyrúti z triedy na chodbu ako prívalová vlna. Všetky pokusy vytvoriť z nich organizovaný útvar a nehlučne sa presunúť do jedálne hádžeš za hlavu. Nechápeš, kde sa v nich berie toľko energie. Mali by byť minimálne pridusené oxidom uhličitým, ktorý si vydychujú do rúšok, nie? Pri tej myšlienke si ich pozornejšie prezrieš, spočítaš (niektorých zarátaš zrejme aj trikrát, keďže dokážu nadľudskou rýchlosťou zmeniť stanovisko), skontroluješ, či majú všetky rúška. Nemajú. Veľmi známy, nič dobré neveštiaci úsmev sa na teba škerí a za normálnych okolností by si ho opätovala.
„Kde máš rúško?“ spýtaš sa a snažíš sa otázku čo najpresvedčivejšie vyjadriť očami. Až ti začnú slziť.
Chlapec pokrčí ramenami a zachichoce sa. Decká sa strkajú, musíš ich čo najrýchlejšie odviesť a na chvíľu ich zaujať jedlom. „Pani učiteľkaaaa, Jano povedal, že som debiiiil,“ ozve sa odkiaľsi.
Čupneš si, aby si bola na úrovni chlapcovej tváre. „Prečo nemáš rúško?“
„Lebo je to blbosť, korona neexistuje,“ suverénne vyhlási štvrták a ty si skončila, práve ťa zasypala váha vážneho argumentu.
„A ako to vieš?“ spýtaš sa prihlúplo, mala si pozerať telku a čítať internet.
„Brat mi povedal.“ Je to jasné. Toto ti uniklo. To si podcenila.
„Ahaaa,“ pretiahneš a snažíš sa získať trochu času. „A čo robí tvoj brat?“ Dúfaš, že odpoveď nebude, že je youtuber. Už vidíš vopred prehratý boj.
„Jazdí na dodávke.“ Tak, a vieš to. Konečne pravda. Nemôžeš nič povedať. Si smiešna v tom svojom rúšku, pretože chalan, ktorý jazdí na dodávke a je to macher, povedal svojmu malému bratovi, že korona neexistuje, a on by mu predsa neklamal. Rozmýšľaš, kde sa asi nachádzaš v jeho rebríčku autorít, a zrazu ti príde ťažko. Mala by si zareagovať, no zároveň už nemôžeš ani sekundu váhať, kým sa s deťmi pohnete, lebo chodba vybuchne. Chlapec sa zrazu kyslo usmeje, zo zadného vrecka vytiahne rúško, rýchlo si ho nasadí a rozbehne sa za kamarátmi. Môžete sa presunúť.
Deti sa rýpu v školskom obede, ktosi niečo rozlial, v miestnosti to bzučí – taká normálna situácia. No ty tam stojíš, pozeráš sa na tie deti a je ti voľajako smutno. Máš pocit, akoby na nich bol spáchaný zločin, priamo pred tvojimi očami, azda sa od teba ja čaká, že mu zabrániš, ale nie si si istá, či na to tvoje sily stačia. Malé stvorenia do seba pichajú vidličkami a kopú sa navzájom pod stolom, také poriadne šupy do píšťaly, ale tebe pripadajú v tej chvíli nesmierne bezmocné. Môžeme sa pohrávať s ich mysľami. Implantovať do nich svoje názory (napadne ti, že by to bol slušný nápad na sci-fi poviedku, ale hneď ho zavrhneš, pretože bol už určite spracovaný najmenej päťdesiatkrát). Premýšľaš, kde také niečo počuli, aké sú zdroje, z ktorých plynie náplň ich myslí, premýšľaš, či sa tam usadila natrvalo a bude už len rásť. A uvedomíš si, že škola sa môže snažiť, ako len chce, napínať svaly do prasknutia, držiac dieťa za jednu ruku, za druhú ho budú držať rodičia a ťahať rovnako silno, ak nie silnejšie – a ak to bude opačným smerom, možno bude lepšie, ak dieťa radšej pustíš, napadne ti, lebo inak ho roztrhnete. V žalúdku ucítiš ťažký kameň.
Ten sa premení na piesok, čo škriabe v hrdle, keď o pár dní na to jeden žiak s plnou vážnosťou v tvári vyhlási, že nám pri testovaní strčia paličku do mozgu a všetci zdochneme (popri iných veciach sa čuduješ nad slovníkom desaťročných detí). Lebo to počul v nejakých správach. Potom sa chcú všetky ostatné deti pridať so svojím názorom a na chvíľu sa ti zdá, že si čítaš komentáre pod článkom z topiek zdieľaným na facebooku. Vyrieknuté tenkými hláskami. Povieš si, že múdrosť sa rodí s vekom a poznaním, ale neveríš, že môžeš vyrukovať s faktografickými argumentmi, aspoň si tým nie si istá. Lenže ich rodičom ich možno nikto nikdy nepredostrel. Rodičom, ktorých si od začiatku školského roka ani poriadne nevidela, pretože majú zakázané vstúpiť do budovy školy.
Hneváš sa. Veľmi sa hneváš. A vzápätí ti príde nenormálne ľúto chlapca, ktorý je smutný, lebo sa nemá s kým hrať, pretože jeho naj naj naj kamoška už týždeň nebola v škole, lebo jej mama sa bojí, že dostane koronu. On sa veľmi, veľmi hnevá na jej mamu. A ty sa pýtaš, kto je tu najväčšia obeť.
