Počuť kvapky dažďa, ktorých intenzita sa stupňuje. Priam bijúdo okien. Tento dážď sa mení na lejak. Zdalo by sa, že je schopný vyraziť okná. A zrazu hlasné puknutie a už iba ticho. Nič.
Ale vtom do ticha vstúpi nejaký zvuk. Sú to kroky približujúce sa k posteli. Mousea Krušová spí. Teda aspoň spala, pokiaľ sa nezapočúvala do týchto tajuplných zvukov... Už začala rozmýšľať, čo si musí obliecť, keď vonku prší. Ale prečo dážď prestal tak naraz? Nechápe tomu, ale tie kroky niečo napovedajú. Aj to povedomé puknutie. Mo to dopína, už si pospájala súvislosti a začína byť nahnevaná. To nebol dážď. Na vine nie je príroda, že sa zobudila. Je to osoba. Áno, to niekto môže za jej násilné zobudenie. Niekto, kto jej urobil zlú náladu hneď zrána. Niekto, kto myslí iba na svoju potrebu urobiť si kávu a neberie ohľad na náladu svojej spolubývajúcej. Žiadny dážď, žiadny lejak, žiadna búrka. Iba rýchlovarná kanvica.
Zle naladená, nevyspatá a podráždená Mo vchádza do triedy. Hľadá a obzerá sa. Chce vidieť nie tie hnedé oči vedľa, ani tie zelené oproti. Iba modré oči. Čo by za to dala, aby sa na ňu pozreli. Utopila by sa v nich, v tom oceáne radosti. Stačil by hoci len úsmev a celá zlá nálada by sa roztopila ako ujo z reklamy na Diskito.
Nachádza sa tu iba jeden jediný rušivý element. Priam zavadzá vo výhľade. Mo sa na to už nevydrží pozerať. Skrat v hlave. Rušivý element ženského pohlavia dotýkajúci sa modrookej osoby musí byť odstránený. Dnes alebo nikdy. Zúrivá nálada sa stupňuje, mozog pracuje na plné obrátky. Človek by si myslel, že nad Mouseinou hlavou by sa dala rýchlo pripraviť brokolica na pare. Kedy? A hlavne ako? Vynárajú sa prvé otázky. Cíti sa ako vygumovaná. Asi dve hodiny nedokáže rozmýšľať nad ničím íným. Preč! Preč s ňou! Za všetko môže ona!
Keď zrazu, intuícia jej napovie: "Tvoj močový mechúr je plný, rýchlo choď na WC." Akoby zázrakom,záchody sú úplne ľudoprázdne. Iba jedna kabínka je obsadená. Kto tam môže byť? Mo čaká, je veľmi zvedavá, ale nie, také jednoduché to nebude. To by mala veľké šťastie, keby sa tam nachádzala práve ona. Tak teda vstúpi do kabínky, sklamaná, že tentokrát to nevyšlo.
Už zúfalá vychádza, keď vtom do miestnosti vstúpi naozaj ona. Vyzerá smutne a nie veľmi zdravo. Má problémy so žalúdkom, chce sa jej vracať. Mo ju zazrie, letmý pohľad hodí na okolie, skontroluje, či je vzduch čistý. A on naozaj je. Toľko šťastia naraz, to ani nemôže byť pravda.
Mousea sa snaží tváriť milo. "Prečože si taká nešťastná?" pýta sa, ale nečaká na odpoveď Lepšie povedané, ani ju nechce vedieť. Pripadá jej to zbytočné. "Je mi veľmi zle, asi budem vracať," a vtom sa rušivý element rozbehne k jednému zo záchodov. Mo zablikajú očká, zajasá a rozbehne sa za ňou.
Ešte raz prebehne očami túto miestnosť a pustí sa do roboty. Veď stačí iba pridržať hlavu. Lepšie povedané, trochu zatlačiť. Také jednoduché. Tá oslabená hlava tam padá sama. "Však sa ešte stále hýbe. Prečo človek umiera tak pomaly? Prečo sú pľúca také veľké? Prečo má ešte O2? Makaj! Už ma bolia ruky!" To sú myšlienky prebiehajúce hlvou Mousei.
"Áno!" Pocit víťazstva a neskutočnej radosti zaplavil toto dievča. Už nechce nič. Ak nemôže tie modré oči vlastniť ona, nesmie nikto. Naozaj nikto. Dokázala to. Je iba unavená. Ľahne si a spí.
