18.7.2011 – 15:18
Samota. To najhoršie, čo môže byť. Byť opustený, keď doslova cítite ako Vám dýcha zozadu na krk a šepká Vám do ucha: „Aj tak budeš sám, nik ti nepomôže.“ Nepríjemný pocit, ktorý nechcete zažiť. Naskočia Vám zimomriavky z toho, ako čušíte a držíte krok. Nič nerobíte pre to, aby ste zažili to nádherné teplo spoločnosti. Vašou vernou kamarátkou je len samota, čierna diera vo Vašom srdci i mysli. Nastúpi paranoja a vy si začnete namýšľať, aké je to skvelé byť sám, máte kopec času pre Vás a pre Vaše myšlienky, užívate si „slobodu“, no v skutočnosti ste väzňom vo vlastnom tele. Trávite čas sám so sebou, rozprávate sa sám so sebou, jete sám so sebou, „zabávate“ sa sám so sebou, no proste ste SÁM. Do popredia vystúpi lekármi nepotvrdená „schýza“, no označia to ako „psychické problémy“ v danom životnom období. Áno, uznávam. Môže sa to stať hocikomu, aj mne (resp. som už niečo také zažila, tú temnotu čo na Vás číha vždy keď to nečakáte), no našla som zmysel v niečom inom. Je nádherné si len tak sadnúť, vytiahnuť mobil, prelistovať si Váš adresár a nájsť tam ľudí, či človeka ktorému na Vás záleží a poskytne Vám to fascinujúce teplo náruče. To teplo sa Vám začne samé rozlievať od mozgu, kde prestanete vnímať, cez krk ktorý Vám zaručí neodolateľnú hrču v hrdle a doslova Vás zbaví slov, pľúca, ktoré Vám nedajú nadýchnuť , žalúdok sa Vám ako na pokyn stiahne a o ďalších orgánoch sa radšej ani nebudeme baviť :) Radosť celého tela a duše. No na koľko ? Na týždeň ? Na dva ? Je to nekonečné teplo, ktoré kým sami nevypustíte zo svojho tela, Vás bude otravovať , či obšťastňovať, alebo si to nazvite ako vy uznáte sami za vhodné. Pre Vás to bude určite len výhrou, na koľko dní, či nocí Vám to vydrží a teplota Vášho ducha a karmy ostane.
18.7.2011- 19:23
Krása. Ten zbožný pocit. Krásne strávený deň s milovanou osobou, práve tou, ktorá Vám dodáva to neopísateľné teplo do života a rozlieva ho po Vašom tele. No prišiel ďalší fascinujúci pocit. Ako k nemu došlo ? Naservírujete si rozčarovanie so štipkou smútku a nehy z konca dňa , k tomu pridáte za poriadne dve hrste prekvapenia z stretnutia osôbky, ktorú radi vidíme , pred podávaním posypte mega silným a úžasným objatím a nakoniec, si môžete zgustnúť na výsledku, po ktorom Vám zostane ten škerivý úsmev, nefalšovaný a natoľko úprimný, že nejde ani „dolu“ :) Keď už tak sedím vo vlaku, s týmito pocitmi, pozerám von a čo vidím ? Slnko rozlievajúce sa po tej nádhernej zelenej krajine, ktorá Vás doslova láka, nech idete k nej bližšie, ona nehryzie. A keď Vám tak neodolateľne zasvieti do očí slniečko, máte pocit akoby s Vami flirtovalo a lúčmi pomaly hýčkalo do zblbnutia. Prižmúrite oči a užívate si to krásno spoza okna. Neodoláte. Presne ako ja, keď som si okienko otvorila a nechala viať svoje vlasy v spleti slnka a vetra. Akoby sa o mňa bili. :) Senzácia. A to len sedím vo vlaku. Užívajte si svoj život, všetko čo vám ponúka. Spontánnosť je tá najlepšia sloboda mysle na svete. A ničím neobmedzená :)
PS: Zdalo sa Vám to nezmyselné ? :))) Možno.
Michala
