Už ráno som vedela, že dnes bude niečo iné. Miesto ranného stresu a ponáhľania sa do príprav do práce a školy som si na chvíľku ľahla k môjmu dieťaťu a nechala sa viesť tým pokojom ktoré rána prinášajú no častokrát si ho nestihnem počas týždňa všimnúť a patrične vychutnať. Jakub otvoril tému že sa bojí ako dopadne domáca úloha z prvouky a zameral sa na najhoršie možne scenáre, ja dnes s pokojom Budhu mu vysvetľujem, že to tak vôbec nemusí byť a sypala som mu všetky možné situácie ktoré by mohli nastať a však s trošku príjemnejším zakončením. Veľmi rýchlo sa pridal a sám prichádzal s novými možnosťami. V očiach som videla tu úľavu a uvedomenie, že možno to naozaj nie je také čierne ako sa zdá. A to vo mne spustilo proces.
Ranná situácia keď som sa ZASTAVILA, užívala si prítomný okamih mi priniesla dar. Uvedomiť si ako často ja sama "katastrofizujem", ako jedna myšlienka/situácia dokáže vo mne spustil neskutočnú lavínu ktorá ma strháva do nepríjemných pocitov. Ako často vidím situácie ako konečné, nemenné. Riadna haluz je ak si všímam aké množstvo obáv ktoré nosím v hlave sa v skutočnosti NIKDY NESTALI. Mojim veľkým strachom bolo, že sa dostanem do situácie kde nebudem mať na výber. A že takých situácií v mojom živote nastalo, ani sa nečudujem život nás vždy postaví čelom našim najväčším strachom, sú to najlepší učitelia. S dnešnou skúsenosťou mi to príde trošku vtipné, pretože VŽDY existuje nejaká cesta (a je v poriadku ak ju práve teraz nevidím, no ona tam niekde je len čaká kým si dovolím ju nájsť). Nemyslím si, že je to toxický pozitivizmus pretože ja prijímam situáciu aká je, ALE nemienim ostať voči nej ľahostajná. Myslím, že sa práve toto je cesta praxe prevziať úplnú zodpovednosť voči vlastnému životu, voči sebe samej. Je celkom oslobodzujúce uvedomiť si, že nič nie je trvalé a veci/myšlienky/situácie/ľudia/postoje sú neisté. Ale to o čo sa môžeme oprieť v sebe je uvedomenie si, že aj toto prejde, tak si tie krásne momenty užívajme naplno a pri tých náročnejších pamätajme, že veci nemusia byť hneď také ako sa na prvý pohľad zdajú a že s nimi môžeme a vieme pracovať. Konečné rozhodnutie je vždy len a len v našich rukách.
