Na líce jej dopadla kvapka. Druhá si za cieľ zvolila druhé líce. Jej tvár teraz vyzerala, akoby plakala. V skutočnosti ju však prichádzajúci prírodný živel tešil a rozradostňoval.
Pomalé tempo malých kvapiek dopadajúcich na zem sa zmenilo náhle na zbesilé a tieto dažďové stvory útočili na všetko, čo im skrížilo dráhu dopadu. Šialenou rýchlosťou mraky vypúšťali do boja stále nových a nových pešiakov, tisíce, milióny, ba možno i miliardy.
Ona už premokla. Celá bola mokrá, z končekov vlasov kvapkala voda, akoby sa bola vynorila z jazera. Z očí sa zmývala špirála a ceruzka a čerň stekala po bledej tvári, aby sa na brade dva prúdy spojili v jeden a mohli dopadnúť na studené kamenné kocky námestia. Sem-tam niektorá čierna slza zakončila svoju púť na jej žltých šatách a zanechala tak maličkú stopu svojej existencie a záznam o dnešnej noci.
Zodvihla hlavu k oblohe práve vo chvíli, keď sa búrka rozhodla zaútočiť svojou plnou silou, ktorou disponovala. Rozpútal sa mocný vietor, ktorý stĺpce kvapiek vháňal do jej tváre z každej strany. Voda z vlasov prskala. Dali o sebe vedieť spriaznené blesky a hromy.
Ona stála nehybne, oči otvorené a sledujúce ono divadlo, ústa roztiahnuté do širokánskeho úsmevu, ruky pohodlne spustené pozdĺž tela. Z ľavej ruky pustila kabelku a v tej sekunde, ako s ňou stratila kontakt, na ňu zabudla. Opatrne sa vyzula z topánok, čiernych elegantných lodičiek, starostlivo zvolených na tento večer.
Ochladilo sa, no ona necítila žiadnu zmenu. Jediné, čo si uvedomovala, bola sloboda, pokoj, šťastie. Nevnímala už nič hmotné, vnútro jej zaplnili pocity ohromnou intenzitou.
Sloboda, pokoj a šťastie alebo opustenosť, zmätok a smútok?
Opäť sa zablysol blesk a ozval o trochu zaostalejší hrom.
Ideálny čas.
Na rozchody.
