***
Sú chvíle, dni, občas i týždne, keď si hĺbim hrob. Kopem a kopem, nedbám na nič okolo seba, jama je hlbšia a hlbšia. Nezastavím sa, stále zarývam lopatu do zeme a pracujem plnou svojou fyzickou i psychickou silou.
Sú chvíle, keď iba sedím na okraji onej jamy a hľadím na rakvu, postavenú obďaleč. Stojí tam a čaká na mňa. Prikazuje mi konať. Hocijak. Z rakvy ku mne prilietajú hlasy, odsudzujúce moju nečinnosť a limitujúce moju voľnosť. Hlasy už mŕtvych a pochovaných. Hlasy tých, ktorých hroby ležia okolo môjho rozkopaného a ktorých náhrobky podliehajú počasiu, hmyzu, machu, slzám.
Sú chvíle, keď sa lopaty ani nedotknem, ba ani na ňu nepomyslím.
***
„Myslíte si, že máte pred sebou ešte mnoho práce?“
„Netuším. Neviem totiž, aké rozmery budú dostačujúce.“
„Pokračujte, prosím.“
***
Zatiaľ vyhrávam. Zatiaľ prevládajú obdobia, počas ktorých jamu neprehlbujem.
Zatiaľ nie je dostatočne hlboká ani široká. Zatiaľ nenastal čas, aby bola rakva spolu s mojou mŕtvolou uložená do zeme.
Zatiaľ nenadišiel ten správny okamžik, aby sa môj hlas pridal k ostatným hlasom, vychádzajúcich z rakvy niekoho ďalšieho. K hlasom úspešných samovrahov.
Zatiaľ som nedovolil zatĺcť svoju slobodu do večného väzenia.
Zatiaľ nie.
