Ako každý človek, tak aj ja som nedávno uvažovala o tom, čo mi v živote chýba. Zamýšľala som sa nad tým, či mám stanovený zmysel života a do akej mieri sa cítim vnútorne naplnená. To sú momenty, keď si ľudská bytosť premieta film svojho života a premýšľa. Možno ani nevie presne, nad čím. Dáva si otázky, čo by mohol zlepšiť, komu má pomôcť alebo na aké aktivity by sa mal zamerať.
Základom každej zmeny, ktorú robím, je vždy uvedomenie si aktuálnej situácie. Aj keď sa veľakrát stalo, že som nevedela, čo mi chýba. Som obklopená rodinou, ktorá ma má rada a poskytuje mi zázemie. Poznám veľa dobrých ľudí, dokonca mám aj dosť dobrých kamarátov a priateľov, na ktorých sa môžem spoľahnúť. Študujem, mám svoje záľuby a aj sny, ktoré si chcem splniť. Netrpím vážnou chorobou, môžem chodiť, rozprávať, vidím a počujem. A predsa som sa necítila vnútorne plná. Určité časti môjho srdca zívali prázdnotou. Signály, ktoré vysielali boli úplne zreteľné a ľahko čitateľné. Vnútorný nepokoj, príliš často kladúce si otázky o tom, čo môžem ešte urobiť pre seba a iných? Nepremrhávam zbytočne život a drahocenný čas?
O tom, aké dôležité sú materiálne veci a finančné prostriedky teraz nechcem hovoriť. Existujú totiž aj veci, udalosti a spomienky, ktoré sú na nezaplatenie. Jedným z nich je aj moja dobrovoľnícka činnosť. Je zaujímavé sledovať reakcie ľudí, ak im poviem, kam chodím raz alebo dvakrát do týždňa vo voľnom čase. Moje kroky smerujú na oddelenie detskej onkológie. Aké sú najčastejšie reakcie? Tak napríklad: Ty sa chodíš pozerať a hrať s chorými deťmi? Ako to vôbec zvládaš? Ja by som nemohla a mala by som hneď slzy v očiach.
Áno, uvedomujem si, že si takúto formu pomoci nevie predstaviť každý. Sama som nevedela, ako na to zareaguje moja psychika. Ale prekvapivo, zvládla som to. Po druhej návšteve som bola presvedčená, že toto je niečo, čo ma do veľkej mieri napĺňa. Štyri hodiny do týždňa je pre každého z nás maličkosť, zanedbateľný časový úsek. No ich hodnota môže pre niekoho znamenať veľmi veľa. Je to čas, počas ktorého sa týždenne venujem malým pacientom. Hrám sa s nimi hry, rozprávam, pýtam sa ich ako sa majú alebo či niečo nepotrebujú. A niekedy len pri nich sedím, pozerám sa s nimi televízor, či ich sledujem pri obľúbených hrách. Alebo utieram slzičky, ktoré padli na detské líčko, pretože maminka už musela ísť domov a nechala malého človiečika samého v neznámom prostredí.
Viem, je ťažké nemyslieť na to, čo sa môže stať. Že raz prídem na oddelenie a sestričky mi povedia smutnú správu o smrti dieťatka, s ktorým som trávila čas. Nemôžem povedať, že nemyslím na ich chorobu, keď som s nimi. Podstatné je príliš na to nemyslieť a svoje myšlienky preorientovať na niečo iné. A ako sa to darí mne? Beriem to tak, že trávim čas s deťmi, ktoré potrebujú spoločnosť iných ľudí. Sú v ťažkej situácii a mojou úlohou je odpútať ich od myšlienok na svoju chorobu a rozveseliť ich. Alebo niekedy povzbudiť rodičov, ktorí nevedia ako sa v danej situácii zachovať a čo svojmu dieťaťu povedať.
Nie všetko, čo nám spôsobí radosť a naplní nás, musí mať hmotnú podobu. Niekedy naozaj stačí úsmev, milé slovo, príjemne strávený čas alebo vyslovené mám ťa rád. Hľadajme si cestu a cieľ, ktorí nám pomôže dospieť k vnútornému naplneniu. Ja som poukázala na svoju cestu, ale tých je nespočetné množstvo. Stačí si len vybrať. Najlepšie však čo najskôr, aby sme raz neľutovali, že sme premárnili čas, ktorý sa dal využiť oveľa efektívnejšie ako ničnerobením a sťažovaním sa na nudu.
