S obdivom a nadšením som sledoval v televízii ako sa v nedeľu 6. septembra, opäť po roku, množstvo plavcov vrhlo do vôd Dunaja. Tentoraz ich bolo dokonca vyše štyri tisíc a všetci sa rozhodli náš veletok preplávať z bratislavského brehu na petržalský.
Pokúšal som sa vžiť do ich pocitov, pretože pred 65 rokmi som práve v tých miestach, kde kedysi stál Park kultúry a oddychu, vchádzal do Dunaja s rovnakým úmyslom aj ja. Urobil som to možno iba trikrát a a obvykle sme tam boli iba dvaja či traja.
Na začiatku šesťdesiatich rokov minulého storočia rodičia kúpili dom v starej Petržalke a keď sme sa tam presťahovali, stihol som ešte jeden rok chodiť do tamojšej novopostavenej školy. Predtým sme bývali v centre mesta na Dunajskej ulici a hoci to s mojím správaním nebolo možno až tak celkom zlé, občas mi bolo pripomínané že raz skončím v polepšovni.
Zrejme aj z tohto dôvodu som si po príchode do novej školy tak rýchlo našiel nových kamarátov. Petržalský Sad Janka Kráľa bol v tom čase takou lokalitou, ktorej sa ľudia radšej vyhýbali. Vyčíňali tam totiž mladí miestni výtržníci a niektorí možno patrili aj k mojim spolužiakom v škole. Ja som tých chlapcov však takto nevnímal, pretože sme sa rýchlo skamarádili pri brehu Dunaja.
Bolo to na pontónoch vodáckeho klubu tesne pod známym nábrežným výčnelkom nazývaným Aufšpitz. Známym bol najmä preto, lebo práve tam začínalo ďalej už neprístupné pohraničné pásmo, vyznačené nielen tabuľou, ale aj ostnatým plotom.
Propelér
Pri vode sme v dobrom počasí polihovali už od začiatku júna, aj keď bola voda v rieke ešte dosť studená, a najradšej v nedeľu, keď sa sviatočne vyparádení Bratislavčania vybrali prechádzať aj na petržalský breh Dunaja. Takmer všetci sa tam z mestského brehu dostali Propelerom. A práve tento dychčiaci kolesový parník sa pre nás stal cieľom pozoruhodnej zábavy.
Okrem polihovania sme si občas zaskákali do prudkého prúdu rieky z pontónov hlavičky, no súčasne sme starostlivo pozorovali, ako asi o dvesto metrov nižšie, neustále pláva Propeler z jedného brehu na druhý. Bolo totiž potrebné vystriehnuť ten najlepší správny okamih, keď bolo možné vyraziť.
Nešlo tam len o Propeler, ale aj o niekedy rušnú dopravu nákladných lodí, ktoré museli držať kurz v prúdnici blízko petržalského brehu. A za nimi tiež vždy plával ešte aj motorový čln s pohraničnou strážou. Keď však všetko vyzeralo dobre a Propeler smeroval opäť z mestského brehu na petržalský, vtedy sme vyrazili.
Niekedy, keď nás bolo viac, plávali sme dole prúdom v úmyselnom a vyrovnanom zástupe, čo na brehu u prizerajúcich vyvolávalo slušný záujem. Trvalo to však iba dovtedy, kým sme sa nezačali rýchlo približovať k Propeléru, ktorý práve pristal pri svojom pontóne a začali ho priväzovať.
Vtedy bolo potrebné loď čo najtesnejšie oboplávať a dostať sa k jej kormidlu. Najistejšie bolo priblížiť sa aspoň jednou rukou už ku kolmej hrubej osy kormidla a poriadne sa chytiť. Potom ostávala ešte možnosť pevne uchmatnúť hornú hranu listu kormidla, dlhého čosi cez pol metra. Keď nás bolo viac, miesta na zachytenie v silnom riečnom prúde ostalo na kormidle málo, preto neostávalo iné než chytiť aspoň jednu nohu z tých, čo sa už držali.
Takmer nikdy sa to však naraz všetkým nepodarilo a bolo treba rýchlo vyplávať k brehu, pretože nižšie po prúde bol pri brehu trvalo vyviazaný šlep. Stalo sa nám však aj to, že sme našli hornú časť kormidla poriadne namazanú vazelínou a vtedy nad nami silný prúd vody zvíťazil.
Keď sa nám ale podarilo na kormidle udržať ostávalo potom trpezlivo vyčkať až všetci cestujúci z lode vystúpia a nastúpia noví. Najmä v nedeľu to prebehlo veľmi rýchlo a len čo loď zatrúbila a počuli sme zalomoziť nástupnú plošinu začali sme jeden po druhom vyliezať na kormidlo a z neho potom vyššie, na zadnú kormu.
Lodníci už medzitým Propelér odviazali a súčasne sa ozval hukot jeho bočných lopatiek. Len čo loď neustále smerujúca proti prúdu vyplávala od pontónu, vyrazili sme aj my na pravobočnú kormu. Úzka korma sa smerom dopredu rozširovala a končila asi v polovici lode, pri oblúku krytu, pod ktorým sa krútilo koleso lopatkového pohonu.
Posadali sme si vedľa seba na samý okraj paluby s nohami spustenými k vode. Neskrývaný záujem slušných Bratislavčanov o čiernych pasažierov na palube lode sa prejavil takmer okamžite. Vzrástol dokonca natoľko, až sa zdalo, že loď plná cestujúcich sa začala viac nákláňať na našu stranu.
Kým lodníci poupratovali laná na opačnom boku lode a jeden z nich vzal do rúk dlhú tyč s hákom, propelér už usilovne dychčal a dymil takmer uprostred rieky. S lodníkmi sme mali tichú dohodu, že väčšie problémy, než toto divadlo, už robiť nebudeme. Preto lodník držal dlhú tyč iba ako dramaticky predstieranú rekvizitu a príliš sa za nami neponáhľal.
Všetci naraz sme s krikom z lode naskákali do spenených vĺn Dunaja.
Po vynorení sa na hladinu nastalo odrazu zvláštne ticho. Vnímal som ho však ešte chvíľu s pretrvávajúcim pozadím slabého sykotu, pochádzajúceho od oblých kamienkov zo štrkového dna rieky. Vždy sme potom plávali popod mostom medzi druhým a tretím pilierom a ešte pred oblúkom rieky, povedľa prístavu, vyplávali na štrkovú pláž Lida.
Tam a späť
Skutočne dobrými plavcami sme boli však iba traja či štyria. Pri teplom slnečnom počasí, po ubezpečení, že nenatrafíme na žiadnu loď, sme sa rozhodli preplávať na bratislavský breh. Museli sme ho však najneskôr dosiahnuť v miestach pred vtedy jediným mostom cez rieku. Jednoducho preto, lebo tesne pred ním ústila do Dunaja mestská kanalizácia.
Ak bol vyšší stav rieky a teda aj silnejší prúd, mali sme naozaj čo robiť. Nebolo príliš na výber, lebo iba kúsok nad ústim kanalizácie nám hrozivo zakrývali nábrežie vyviazané pontóny. Ak by sme ten krátky úsek brehu nestihli, prúd by nás už za mostom rýchlo zatiahol k prístavu, kde boli nahusto a nebezpečne vyviazané nákladné šlepy.
Keď sme sa šťastne vyhli mestskej kanalizácii, vydali sme sa povedľa brehu, pod zábradlím nábrežia, smerom proti prúdu, na dlhú bosú šlapačku. Bolo sa treba dostať až do oblasti, kde stál kedysi Park kultúry a oddychu. Teda približne tam, kde sa po desaťročiach tiež konal legálny štart tisícov plavcov, ktorí boli povinne vybavení pestrofarebnými bezpečnostnými bójkami.
Počas tohto súčasného veľkolepého plaveckého podujatia bola plavba veľkých lodí v tomto úseku rieky prerušená. Nám sa však raz stalo, že sme po úmornom šlapaní a zámeru zase sa dostať do Petržalky, rýchlo naskákali do Dunaja a nevšimli si proti prúdu plávajúce dlhé súlodie. Tvorila ho motorová loď, ktorá za sebou ťahala tri nákladné člny. Boli to tankové šlepy, a všetky boli naplnené tak extrémne, že ich paluby vyčnievali nad hladinou rieky sotva štyridsať centimetrov.
Na plávanie neďaleko nákladných lodí sme boli v rieke zvyknutí. Občas sme s radosťou využívali ich krátke vlnenie, ale dávali sme si pozor, pretože za každým takýmto súlodím spravidla vždy rovnako rýchlo plával aj motorový čln pohraničníkov.
Extrémne naplnené tankové šlepy, ktoré motorák len pomaly ťahal proti prúdu, nás magicky lákali dostať sa čo najbližšie a provokovali iba trocha natiahnuť ruku. Zdalo sa, že by možno nebol žiaden veľký problém dostať sa na palubu. Napokon sme však odolali a skôr dávali pozor, aby sme sa nedostali do rozostupu vyviazaných šlepov.
Urobili sme dobre, pretože aj za týmto súlodím pomaly plával čln pohraničníkov a my, hoci vo vode, sme sa nachádzali v prísne stráženom hraničnom pásme. Ak by sme sa naozaj pokúsili vyliezť na palubu tankerov, určite by nás zbadali a zrejme obvinili z pokusu o emigráciu. Lenže stal sa akýsi zázrak, ktorý neviem dodnes pochopiť.
Rovnako ako nás postupne unášal prúd povedľa šlepov, preplávali sme celkom bez následkov aj neďaleko člnu pohraničiarov. Pravdepodobne tam vtedy dvaja členovia unudenej posádky pospávali a tri drobné hlavy vo vode si nevšimli.
Na petržalský breh sme vystúpili presne tam, odkiaľ sme pred dvomi hodinami vyplávali a kde sme mali uložené oblečenie. Teda kúsok pod Aufšpitzom, na rovnakom mieste, kde aj teraz postupne, v bezpečí, priplávali novodobí a nadšení odvážlivci, odmenení nielen pekným počasím, ale aj prijateľne teplou riekou.
Limpopo
Neskôr, keď som už začal chodiť do Školy umeleckého priemyslu na Palisádoch, sa naša bývalá chuligánska partia na Dunaji výrazne preriedila. Troch poslali do polepšovne a dvaja sa utopili. Krátko sa o nás písalo dokonca aj v novinách. Občas sme totiž skákali do Dunaja aj z mosta. Jeden z nás si nedal povedať a skočil neďaleko petržalského brehu, kde boli na dne zvyšky predošlého mosta.
Vtedy ktosi na brehu pri Aufšpitzi vyviazal dlhé oceľové lano a na jeho druhom konci pripevnil drevenú plošinu, s rozmermi približne meter, krát meter osemdesiat. Vzniklo tak plavebné zariadenie pre jednu osobu, na ktorom sa dalo v silnom dunajskom prúde elegantne voziť na hladine. Nazvali sme ho Limpopo.
Na prednej časti plošiny sa nachádzalo čosi ako jednoduchá uzda. Záležalo iba na tom, ako na plošine jazdec stál. Pri prenesení váhy a súčasne mierneho náklonu doprava, sa jazdec pomaly vzďaľoval od brehu, až pokiaľ mu to dĺžka lana z brehu umožnila. Pri opačnom náklone dosky smerom k brehu, bola rýchlosť jazdca výrazne vyššia. Skutočným majstrovstvom zvládnutia jazdy na doske bol však ponor pod hladinu.
Stačilo k tomu zo základného postoja postupne presúvať svoje ťažisko smerom dopredu. Keď zmizol pod hladinou aj predný okraj dosky, jej ovládanie v silnom prúde sa podstatne sťažilo. Čím viac dokázal jazdec presúvať svoje ťažisko dopredu, a súčasne vyvažoval aj svoj bočný postoj, tým viac sa na jednom mieste pomaly ponáral pod hladinu.
Najmä v nedeľu to bola pre Bratislavčanov na prechádzke veľká atraktivita a my sme sa na doske viackrát striedali. Napokon som dokázal, ako ponorka, celkom zmiznúť pod hladinou. Pri klesaní sme si dali záležať najmä na tom, aby prebiehalo čo najviac rovnomerne - takrečeno až dôstojne. Tlak prúdu bol však obrovský, preto sme si v posledných fázach ponoru pomáhali pod vodou aj falošným podrepom a na záver aj prichytením prednej časti dosky, aby pod vodou aspoň na dve sekundy zmizla aj celá hlava. Rovnako chladnokrvne a nenáhlivo musel potom vyznieť aj návrat na hladinu.
Niekedy pred pätnástimi rokmi som na internete surfoval v množstve fotografií starej Bratislavy a odrazu ma prekvapil jeden záber od neznámeho autora. Fotografia vznikla už pred desaťročiami, pretože v jej pozadí sa na návrší črtali ešte pôvodné ruiny bratislavského hradu. No oveľa viac tam v spodnej časti dominoval Dunaj, na ktorého hladine stál jazdec na drevenej doske.
Bolo to naše dávne Limpopo!
Najprv som tomu nemohol dosť dlho celkom uveriť, ale napokon som predsa len jednoznačne určil aj jazdca na tej doske. Bol som to naozaj ja sám. Niekto neznámy sa nevedomky postaral o to, aby mi po vyše polstoročí venoval prekrásny darček.
