Človek v staršom veku už zo svojho života občas bilancuje. Jeden môj kolega a priateľ si rád posťažoval, že starší človek je ako hotová opica. Prirodzene, viac než na zviera, myslel tým na jednotlivca, ktorému už ubúdajú sily. Nielen tie fyzické, ale aj niektoré iné schopnosti. Často však, a nielen seniorom, domáci miláčik pomáha prežiť život plnšie a radostnejšie.
Našimi miláčikmi a maznáčikmi sú v absolútnej prevahe psy a mačky. Štatistiky dokazujú, že v Európe je už v súčasnosti chovaných viac mačiek než psov. Na Slovensku je to zatiaľ naopak, ale aj u nás sa tento pomer postupne vyrovnáva. Spôsobuje to najmä meniaci sa životný štýl človeka a často, aj nevedomky, pokrok v názoroch na životné prostredie.
Výrazne sa menia aj naše vzťahy k domácim zvieratám. Už nepatria strikne len na dvor, ale sprístupnili sme im tiež interiery svojho domu či bytu. Všetci tí, ktorí majú ku psom a mačkám blízke pozitívne vzťahy neraz ani nevedia, koľko neoceniteľných benefitov im prinášajú do života.
Vlastníctvo psa sa spája s 24 % znížením rizika úmrtia z akýchkoľvek príčin. Až o 31% sa znižujú kardiovaskulárne ochorenia. Štatistiky dokazujú, že približne 74 % vlastníkov zvierat poukazuje na zlepšenie svojho duševného zdravia a až 95% majiteľov sa v stresových chvíľach spolieha najmä na svojich miláčikov.
Mojim prvým zvieracím miláčikom bol čierny kocúr Quido. Bývali sme vtedy ešte v bratislavskej starej Petržalke, v rodinnom dome, za ktorým sa rozprestierali staré marhuľové sady. Quido nebol ničím výnimočný. Snáď len tým, že sa stal priam myšacím workoholikom a že všetky svoje úlovky z okolia poctivo kládol na rohožku pred dverami do domu.
O mnoho rokov neskôr manželka získala čistokrvného perzského kocúra. Každý, kto sa trocha vyzná v mačacích plemenách vie, že peržanky sú považované za mačacie aristokratky a náš kocúr to dával vždy najavo. Volal sa Alan a pochádzal z pražskej chovnej stanice Barbakan. Na troch stranách jeho rodného listu boli uvedení predkovia z takmer z celej západnej Európy.
Alan mal dlhú bielu srsť a oranžové oči. Bol nositeľom snáď všetkých dobrých či horších mačacích vlastností a neutuchajúcimi schopnosťami občas nás prekvapiť aj niečim novým. Ak sa zdalo, že sa v panelákovom byte príliš nudí, postačilo mu v kúpelni do umývadla pustiť tenký prúd vody. Presedel tam aj viac než hodinu a fascinovaný pohybujúcim sa živlom, chvíľami doň brnkol labkou.
Hoci najčastejšie ležal pri okne a obdivoval sídlisko, rád sa predvádzal najmä na hornej strane ušiaku - veľkého kresla v obývačke. Natiahol tam svoj majestát na celú šírku a ležérne spustil do operadla prednú a zadnú labku. Veľa som vtedy fotografoval, preto sa Alan dostal aj do niektorých obrazových časopisov. Naučil som ho aportovať, čo mi takmer nikto neuveril. Postačili k tomu papieriky od cukríkov, ktoré som mu hádzal zo spálne až do obývačky. Niekedy mi ich priniesol aj štyrikrát po sebe.
Keď sme zriadili v obci svoj nový atelier na výrobu kníh, už zakrátko k nemu pribudol aj pes Dante. Bolo to ešte predtým, než sa pod rovnakým názvom a s fotografiou tohto atraktívneho plemena, začali predávať aj psie granule. Nášho firemného miláčika mali už od malička radi aj všetci naši zamestnanci.
Dante - bernský salašnícky pes - bezo zvyšku spĺňal vlastnosti, aké sa tomuto plemenu, vyznačujúcemu sa všetkými päť „P“, často pripisujú. Najviac sa to ukázalo potom, keď nám z vlastnej vôle pribudla aj čierna mačka Cica-Ica. V redakčnej miestnosti sme mali dvojkreslo, v ktorom Dante rád pospával. Keď tam však pribehla Cica-Ica, veľký pes Dante vzápätí z kresla vyskočil a urobil jej miesto. Pre nás nepochopiteľné, ale oni sa tak zrejme dohodli.
V našej širšej rodine máme celkom slušný počet rôznych psích plemien. Dokonca aj labradora Pluta, poslušného dobráka, pôvodne cvičeného pre nevidiacich. Až neskôr sa zistilo, že geneticky mu môžu pre toto poslanie hroziť problémy, preto sa stal aspoň zdravotným terapeutom a súčasne aj známym maskotom knižnice vo Vrakuni.
Nevšednú výnimku tvorí brat, ktorý sa pred pár rokmi s manželkou a psom presťahovali do rodinného domu v jednej osade na Záhorí. Do dnešného dňa si u nich postupne našlo svoj nový domov sedemnásť mačiek. Všetky majú svoje mená a brat spolu s manželkou sa o ne obetavo starajú. Ernst Hemingway choval osem mačiek, kardinál Richelieu štrnásť a Mark Twain mal devätnásť mačiek.
Práve, keď nám odišla do psieho neba kokršpanielka Ejminka, obstarali si naši susedia dvoch mačacích súrodencov Maroška a Milinku. Majú ich veľmi radi, ale mačky si rýchlo našli aj druhý domov u nás. Keď sa vydáme na večernú prechádzku po dedine, Maroško a Milinka nás vždy vytrvalo nasledujú, ako verní psíci. Ak stretneme na chodníku iného chodca, obaja sa schovajú, a potom nás zase rýchlo dobehnú.
Susedia z okolitých domov občas pobesedujú na ulici a s úsmevom zbystria pozornosť, keď sa vraciame domov svojim autom. Už vtedy, keď sa len chystáme zabočiť do našej ulice, a platí to aj vo večernej tme, vždy vyrazia naše mačky smerom k miestu, kde pravidelne parkujeme. Pribehnú až k autu, trocha ho očuchajú a potom nás netrpezlivo sprevádzajú k bránke do domu.
Láska k našim domácim miláčikom nás nikdy nesklame. Nie každý si k ním však dokáže vytvoriť hlbší vzťah. Niektorí sa stále ešte boja pustiť ich do svojho vyluxovaného bytu. Obvykle vôbec nie preto, že by ich chceli obmedzovať. Sú možno len trocha menej tolerantní v poznaní, čo je pre nich hodnotnejšie.
Domáce zvieratá podporujú nielen naše zdravie, ale taktiež nám nepretržite ponúkajú pestrú paletu možností pre radosť a obdiv. Treba im len dopriať čo najviac spoločných chvíľ a priestoru, kedy sa môžeme navzájom vnímať.
