Už som mal za sebou zážitok s čudným mužom v čiernom obleku, ktorého som stretol na ceste k vlakovej zastávke. No potom ešte oveľa nepríjemnejšiu skúsenosť s človekom, idúcim v noci po železničnej trati, ktorý si niesol rovnakú tašku, ako ten predošlý. Nikdy v živote som nepocítil taký strach.
Preto sa mi nesmierne uľavilo, keď som zbadal vzdialené svetlá na trati od Holíča. Ešte chvíľu som sa uisťoval, že naozaj sa približujú a patria vlaku. Až potom som prešiel z cestného prejazdu na nástupisko a postavil sa oproti čakárni. Tak ako vždy pri tomto poslednom večernom spoji, aj teraz prišiel iba motorák bez ďalšieho vagóna.
Vlak zastal a nikto z neho nevystúpil. Otvoril som teda predné dvere vozňa, svižne sa vytiahol hore a posadil sa vľavo, hneď do prvého otvoreného štvosedadlového oddelenia, ktoré bolo prázdne. Obsadil som miesto pri okne, v smere jazdy.
Keď som tam vchádzal z chodbičky, hneď za strojvedúcim, a zavrel za sebou dvere, vôbec som si nevšimol, či v motoráku sedia aj ďalší cestujúci. V tomto večernom čase obvykle vo vlaku bývalo iba zopár ľudí. Väčšinou roztrúsených po jednom, každý vo svojom oddelení.
Ostatní cestujúci ma vtedy vôbec nezaujímali aj preto, lebo som do vlaku nastúpil s ťaživou hŕbou myšlienok na podivné stretnutia. Neusporiadane sa do mňa opäť pustili, hneď ako sa vlak pohol.
Až keď sa vlak rozbehol som zistil, že predsa len necestujem sám. V oddelení oproti môjmu sedel proti smeru jazdy muž v železničiarskej uniforme celým telom otočený k oknu. Zaregistroval som ho sotva zlomkom sekundy. Zdalo sa, že je to ospalý a znudený sprievodca, ktorý sa teší, že mu zakrátko skončí služba a cestujúci ho už príliš nevzrušovali.
Sprievodca o mňa zatiaľ nejavil žiaden záujem. Správne by už za nejaký čas mal vstať a vybaviť so mnou cestovný lístok. Dobre vedel, že mi ho musí pred zaplatením najskôr vypísať a to nejaký čas trvá. Už som v inom, dennom čase v tomto vlaku zažil, že pri nástupe viacerých cestujúcich, keď motorák ťahal aj vagón, to sprievodca jednoducho nestíhal. V Kútoch, pred nástupom do prípojného vlaku do Bratislavy, som potom musel rýchlo zabehnúť do pokladnice.
Už zakrátko sme mali prísť do stanice Gbely, ale sprievodca sa stále ešte ani nepohol. Pomyslel som si, že zrejme počká či niekto nastúpi aj v Gbeloch a potom by nás vybavil naraz. Do svojej konečnej potreboval vlak ešte asi desať minút, takže by na to bolo dostatok času. Mal som viac než dostatok svojich aktuálnych starostí a nepotreboval som ďalšie.
Motorák zastal pri starej budove výpravcu v Gbeloch.
Po nejakom čase, keď už pristúpia noví cestujúci, sa obvykle ozve buchot zatváraných dverí. Tentoraz však nebolo nič také počuť a vlak sa opäť pomaly rozbehol. Vtom som si uvedomil, že niečo nie je celkom v poriadku.
Došlo mi, že na každej zastávke, a najmä na takej vlakovej stanici ako v Gbeloch, musí predsa sprievodca aspoň vykuknúť z dverí vlaku, aby sa presvedčil či je všetko v poriadku a umožnil vlaku odchod.
Pozrel som sa šikmo vedľa k proťajšiemu oknu.
Až teraz som zbadal, že železničiar, stále sediaci chrbtom k jazde, má na sebe dlhý zimný kabát. Celý ten deň ukazoval teplomer čosi nad dvadsaťpäť letných stupňov, preto to upútalo moju pozornosť.
Muž v dlhom kabáte a so železničiarskou čiapkou na hlave, pootočenej k oknu, sa ani len nepohol a zdalo sa, že naozaj spí. Navonok to bolo možno v poriadku. Ľudia takto pospávajú vo vlaku celkom bežne. A po nedávnych daždivých dňoch boli zrejme aj dosť chladné rána.
Vtom, akoby som to sám vyvolal, sa muž trocha pohol.
Už som sa chcel zase pozerať do tmy svojho okna, ale on trhol hlavou a vzápätí sa celým telom výrazne pootočil smerom ku mne.
Nestačil som sa mu ani pozrieť do tváre, pretože na jeho kabáte sa zaligotala mosadzná tabuľka a na nej nápis: REVÍZOR.
Tabuľka mala vodorovne elipsovitý tvar a na dĺžku určite viac než desať centimetrov. Jej okraje lemoval aj ozdobný linkový rámček. Nevedno prečo, ihneď mi to evokovalo nemeckú vojenskú hliadku z filmu o druhej svetovej vojne. Tam mali čosi podobne veľké, ale zavesené na krku.
Dovtedy som ešte žiadneho revízora, označeného dokonca tak veľkou tabuľkou, nikdy nikde nevidel. Bolo to zjavne absurdné, pretože aj revízori v električkách, z povahy svojej funkcie, pracujú ako obyčajní cestujúci.
Niekoľko okamihov som prekvapený pozeral iba na tú tabuľku s nápisom. Prirodzene, aj keby to bol skutočný revízor, lístok do vlaku som zatiaľ nemal. Lenže to ma v tých chvíľach vôbec netrápilo. Do mojich aktuálnych problémov sa rýchlo vkradla nová myšlienka, podobná tým predošlým.
Ešte skôr, než som svoje ďalšie podozrenie s podivným mužom stihol viac rozvinúť, ozvali sa však od koľají prvé zvuky prejazdu vlaku cez výhybky. S odľahčením som ho privítal, pretože to bol signál, že už vchádzame do stanice v Kútoch.
Bez jediného ďalšieho pohľadu na muža s tabuľkou som vstal, otvoril dvere a prešiel do chodbičky za strojvodcom. Napravo, u východových dverí, som sa musel chopiť držadla, lebo na ďalších výhybkách to s motorákom dosť lomcovalo.
Už pred chvíľou som znovu uvažoval nad tým, že už máme meškanie viac než celú hodinu. A prípojný vlak do Bratislavy na nás tak dlho určite nepočká. Ďalší vlak mal z Kútov odchod až o pol piatej ráno.
Keď však hrmotanie výhybiek ustalo a my sme sa približovali k hlavnej budove stanice, hneď na vedľajšej koľaji akýsi vlak predsa len čakal.
V tej chvíli som si neželal viac, než pohľad na veľké staničné hodiny.
Nemeškali sme ani minútu. Aj podľa cestovného poriadku bolo vtedy na hodinách v Kútoch presne toľko, koľko malo byť.
Svoj príbeh som potom poctivo skúmal a mnohokrát z rôznych strán obracal nielen sám. Keďže niektorí z tých, ktorým som ho porozprával, vedeli aj o mojich predošlých záujmoch o mimozemšťanoch, hodnotili to dosť skepticky. Tí racionálnejší sa priklonili k názoru, že som dočasne prepadol nejakej vlastnej forme autosugescie, kam som sa vtedy dostal aj spolu s cestovaním v čase. Okrem obrázku v knihe som nemal vôbec žiaden dôkaz. A takto to ostalo.
Pred nejakým časom sa o existencii mimozemšťanov dosť nešťastne preriekol bývalý prezident Barack Obama. Jeho nepozornosť pred pár dňami využil Donald Trump. Potom, čo sa mu zatiaľ nepodarilo anektovať Grónsko, rozhodol sa naplno zmocniť dlho utajovanej agendy UAP (predtým UFO). Obrovský arzenál rôznych dlhodobých pozorovaní či nálezov majú však nielen Američania. Isté nedávne pokusy o odtajnenie materiálov sme už zaznamenali. Takže sa zase môžeme tešiť, že mimozemšťania zrejme existujú, ale aj naďalej o nich nič nemožno dokázať.
