Problematikám okolo UAP (UFO) či mimozemšťanov sa venujem už dlhý čas. Pred polstoročím, keď mi komunistická totalita znemožnovala voľne tvoriť, som v oblasti sci-fi napísal niekoľko poviedok, ktoré však nesmeli vyjsť tlačou. Takmer zázrakom, či nepozornosťou úradov, však došlo k tomu, že podľa niektorých mojich poviedok nakrútila Slovenská televízia dramatické inscenácie.
Ani po polstoročí netreba na tých poviedkach vôbec nič meniť. Preto som dve z nich zaradil aj do svojej nedávno vydanej sci-fi knižky, ktorá vyšla pod autorským pseudonymom Benjamin Bruks. Prvá z poviedok: Hon na jeleňa, ilustruje pradávne obdobie antiky a ponúka zamyslenie, ako pochopiť a kde hľadať mimozemšťanov.
HON NA JELEŇA
Poviedka z roku 1974
Pripravovaného honu sa opäť zúčastnil takmer celý profesorský zbor. Ako obvykle, vzdali najprv posvätný hold všetkým bohom a na oltári pred univerzítou obetovali bohyni lovu Lóre aj vyplašenú líšku, napadnutú blchami.
Keď jazdci na koňoch nenáhlivo vyrazili do lesa, raňajšia hmla sa už celkom rozostúpila. Lovci si označili všetky šípy svojou vlastnou značkou. Chceli tak predísť sporom keby zver zasiahli hneď viacerí.
Skupina necelej tridsiadky lovcov sa postupne roztiahla dozadu. Lov totiž patril k ideálnym príležitostiam, keď si mohli profesori navzájom vymeniť aspoň najpikantnejšie klebety. Najmä komu pribudol nejaký podozrivý majetok, ale aj ako efektívnejšie využívať svojich otrokov.
Ktosi z prednej časti skupiny pricválal so správou, že honci vyplašili mimoriadne parádneho jeleňa. Profesori správu vzrušene privítali. Vzdali sa pohodlnej lesnej cesty a svoje kone obrátili určeným smerom.
Netrvalo dlho a jeden z lovcov zastal a mlčky ukázal rukou kamsi pred seba. Potom si z chrbta zložil luk do pohotovostnej polohy a vyrazil dopredu. Podobne tak urobili aj ďalší jeho kolegovia a vytvorili rojnicu.
Les bol v tých miestach najprv ľahko priechodný, ale postupne pribúdal čoraz hustejší porast. Šikmo zboku niekto zakričal. Napätie vzrástlo. Zdalo sa, akoby kone vycítili, že jeleň je pred nimi iba neďaleko.
Odrazu sa všetci nečakane ocitli na okraji neveľkej lesnej čistinky.
Kone mohli teraz voľne vyraziť dopredu, lenže samé od seba prudko zastali a erdžaním sa vzopli na zadných nohách.
Takmer uprostred trávnatej čistinky sa nachádzal zrezaný peň hrubého stromu. Na ňom stál veľký televízor, s rozsvietenou obrazovkou.
Na obrazovke sa ukázala slnečná krajina. Z pozadia krajiny sa do popredia tiahla elektrifikovaná železničná trať. Už za okamih sa na trati začala rýchlo zväčšovať približujúca sa lokomotíva. K dynamickému obrazu pribudol aj prudko sa zosiľujúci zvuk.
Za lokomotívou s veľkým hlukom prebehli aj osobné vagóny. Hluk sa na chvíľu prerušil, keď sa na celej obrazovke objavil prestrih na dve úhľadne ustlané postele nad sebou a oproti bolo aj malé umývadlo. Potom sa hluk spustil znova a nasledoval veľký farebný text:
CESTUJTE
lôžkovými vozňami
NORMAN!
Zdalo sa, akoby lokomotíva aj s vagónmi chcela vybehnúť von z obrazovky. Lovci však na tú agresívnu obludu nečakali. S hrôzou v očiach popchli vydesené kone a v divokom cvale sa rozbehli späť do lesa.
Profesor Abadur prednášal na univerzite filozofiu a študenti z patrícijských rodín ho mali veľmi radi.
Často sa posmieval svojim oponentom, keď obhajovali svoje presvedčenie, že naša planéta stojí na mieste, zatiaľ čo deň a noc vysvetľovali obehom slnka. No ešte viac poburoval kolegov svojím presvedčením, že vo vesmíre existujú aj iné svety a ľudia tam žijú a zmýšľajú oveľa pokročilejšie.
Hoci mal mať profesor Abadur prednášky, už tri dni sa na univerzite vôbec neukázal. Hľadali ho aj doma. Starali sa oň iba jeho štyria otroci. Bolo známe, že keď ho nosievali na nosidlách na univerzitu, museli pri tom vždy nahlas spievať.
Medzi málo Abadurových priateľov patril aj jeho kolega, známy profesor medicíny Zérol. Keď Abadura stále nevedeli nájsť, Zérolovi napadlo, že možno predsa len vie, kde ho treba hľadať.
Predvídavo vzal so sebou aj jeho otrokov s nosidlami. On sám nasadol na svojho koňa a potom sa pobrali tam, kde na univerzitnom hone prenasledovali jeleňa.
Keď sa s námahou konečne predrali cez hustý lesný porast, našli profesora Abadura sedieť na okraji čistinky. Ticho, meditatívne pozeral na hrubý peň neďaleko pred sebou.
Teraz tam však už nič cudzie nestálo.
Profesor Abadur svoju tajuplnú meditáciu zanechal a obrátil sa k svojmu kolegovi. Nenáhlivo vystrel ruku smerom ku pňu a potichu dodal:
„Už tu nie sú... Ale oni existujú! Určite existujú!“
Potom mu pomohli nasadnúť do nosidiel.
Keď sa jeho otroci dali do sviežeho kroku, začali nahlas spievať.
---------------
Od antiky uplynulo už dvetisíc rokov. Televíziu poznáme takmer storočie. Čo by sme, o ďalších dvetisíc rokov, asi tak mali nájsť my, na tom „našom dnešnom pni od stromu“?
Našli sme to už dosť dávno. Náš nález však stále akosi nechceme uznať. Napriek tomu, že ho môžeme tak často pozorovať a on tiež pozoruje nás.
Pri všetkej úcte ku geniálnym mozgom, ktoré doteraz napomohli obdivuhodným úspechom našej modernej vedy, potrebujeme pri tejto problematike iba trocha viac odvahy, no súčasne aj skromnosti.
Iba málo si uvedomujeme, že ak stlačíme známu existenciu vesmíru (vyše 13 miliárd rokov), do časového rozmeru jedného roka, tak by v ňom celá história našej pozemskej civilizácie trvala na konci decembra len niekoľko sekúnd pred polnocou.
Množstvo podstatne vyspelejších civilizácií však môže byť vo vesmíre už viac než minútu.
Zatiaľ v najbližšom okolí kozmického priestoru stále ešte vyhľadávame život vo vesmíre pátraním po vode či uhlíku. Lenže nielen v našej galaxii, a už veľmi dávno, mohol život vzniknúť aj na celkom inej, než našej organicko-evolučnej báze.
Je veľmi pravdepodobné, že iný, dosť odlišný život, či iba nejaká forma vedomia, sa dostali už tak ďaleko, že vo svojej pokročilej existencii už vôbec nepotrebujú žiadnu hmotu. Preto môžu jestvovať kdekoľvek povedľa nás, ako tajomné a neuchopiteľné entity, ktoré už dlhší čas prejavujú svoj záujem o pestrý život na Zemi.
Často ich vidíme ako rôzne obrazce energií vo viditeľnom spektre, či skutočné, alebo len zdanlivo hmotné objekty, ignorujúce naše súčasné zákony fyziky. Občas sa intenzívnejšie zaujímajú o atómové elektrárne a vojenské základne. Inokedy zase provokujú posádky lietadiel, akoby demonštrovali svoj nadradený zmysel pre humor.
Zatiaľ sa k nám správajú viac než tolerantne. Sledujú nás ako rozhádaných a pojašených mravcov, ktorí si čoraz viac ničia svoje mravenisko, ale do ničoho nám nezasahujú.
Možno očakávať, a bolo by to asi užitočné, že aj keď stále ešte nemáme o mimozemšťanoch „jednoznačné dôkazy“, napokon predsa len ich prítomnosť uznáme.
Aj napriek tomu, že zrejme nikdy celkom „neprídu“ a nikdy ich v skutočnosti neuvidíme.
