Včerajší deň bol náročný. Nielen výbuch v práci, ani večer sa nenechal zahanbiť.
Včerajšok sa začal pomerne dobre. Ráno som sa zobudila svieža, pár minút pred zvonením budíka, slnko už vykukovalo spoza neďalekých stromov, teplota ráno krásnych 13 stupňov, príjemná prechádzka cestou do práce.
Až kým som nevytiahla pri bránke ku kancelárii z kabelky kľúče. To snáď ani nie je pravda! Dúfajúc, že je to len prelud, som sa pozrela znova. Sú tam, naozaj tam sú! Na balkónovom zábradlí viseli plavky našej susedy.
Nazúrená som vbehla do kancelárie a snažila sa vedome znížiť príval adrenalínu v krvi. Nejako sa mi to podarilo, lepšie povedané, zabudla som na to (áno, stáva sa to, asi je to vrodená schopnosť žien alebo čo). Keď som videla tú neumytú kopu riadnu v kuchyni, zlosť na suseda ma v sekunde prešla. Podgurážená prívalom adrenalínu som sa bez rozmýšľania pustila do upratovania kuchyne a zasadačky. Susedov „vtip“ som z mysle vytesnila.
Darilo sa mi to až do chvíle, kým mi pri od bránky zazvonil poštár.. Paráda, povedala som si, možno mi prišiel balík. Hneď budem mať krajší deň. Ostalo len pri želaní.
Pred poštárom som sa tvárila ako poloslepá, predstierajúc, že nevidím balkónové zábradlie ovešané oblečením. Len čo som sa opäť dostala medzi štyri steny kancelárie, ako besná som sa vrhla na mobil a prisahám, v tej chvíli nebolo nikoho v mojom okolí, komu by sa podarilo zabrániť tomu, čo malo nasledovať.
Nie, nevolala som susedovi. Zavolala som majiteľovi domu! Ten vo chvíli, keď mi telefón dvihol, musel hneď oľutovať. Po pozdrave som išla priamo na vec. Za celé tie roky, čo sa s majiteľom poznáme, ani raz nebol pri telefonáte tak ticho, ako teraz. Z tónu môjho hlasu a miery rozhorčenia, mu muselo byť jasné, že už mám toho akurát tak dosť. Ja tu nie som na to, aby som dospelým ľuďom vysvetľovala, že na sušenie spodného, a vlastne akéhokoľvek prádla! je vhodnejší sušiak položený kdekoľvek na zemi, v záhrade alebo predzáhrade, vnútornom parkovacom mieste, pod stromom, kdekoľvek na vhodnom mieste?!
Po ukončení hovoru som sa niekoľkokrát zhlboka nadýchla a vrátila sa do zasadačky, kde sme v ten deň mali poradu.
Veľmi jasne si spomínam na včerajší večer pri jazere, alebo lepšie povedané, v jazere. S vínom v ruke. Veronika je super kamoška, kedykoľvek sa potrebujem vyrozprávať, do minúty mi zvoní na zvonček – vraj, aby som nevyviedla nejakú blbosť. Často iba počúva, kladie doplňujúce otázky, necháva mi priestor na vyjadrenie mojich emócií a – vždy príde s úžasným riešením na moju zranenú dušu – víno.
Je ráno, som na ceste do práce a snažím sa spomenúť, či mám v práci tabletku od bolesti. Do úzadia sa snažím odtlačiť myšlienku na to, čo ma v kancelárii čaká dnes...
