Život na výslní a vo svetle kamier je pozlátko. Nie je to skutočný svet. Je to maska, pretvárka, ktorú nám natískajú pre oči nielen médiá, ale najmä ľudia, ktorí túžia vyzerať pred svetom dokonalo. Hovorím o hercoch, spevákoch, či najnovšie tzv. influenceroch. A pritom sú celkom ako my. Ľudia žijúci svoje životy v tichosti a bez toho, aby naše pády a úspechy s nami prežívalo stotisíc fanúšikov.
Niektoré známe osobnosti sa rozhodli podeliť o svoje zážitky s fanúšikmi prostredníctvom knižných biografií. Áno, stále sa nájdu takí, ktorí radšej napíšu knihu, ako by každý deň pridávali videá na sociálne siete. Napíšu knihu, papierovú, ktorá vonia a ktorú si čitatelia môžu ohmatať. Presne do tejto kategórie som zaradila aj herečku Sharon Stone. Koncom minulého roka vydala biografiu s názvom – Život mi pristane.
Na hrane života
Hneď úvodnou kapitolou vás bez varovania vovedie do nemocnice, kde lekári bojujú o jej život po tom, čo dostala krvácanie do mozgu. Bola vo vážnom ohrození života a lekári jej nedávali vysokú šancu na uzdravenie. Vďaka rodine a babičke, ktorá sa jej prihovorila z druhého sveta, lekári príčinu problémov odhalili a podnikli všetky kroky na to, aby sa vrátila do každodenného života.
Herečka po tejto prekvapivej prvej kapitole trocha zľaví, aby sa s vami podelila aj o krajšie zážitky a spomienky na udalosti, ktoré v nej aj po mnohých desaťročiach zanechali živé spomienky a emócie. Sú to udalosti, ktoré ju formovali alebo ju naučili niečomu zásadnému.
„Pri jednej príležitosti mi jeden „fanúšik“ z kalifornského pobrežia písal zvláštne a tak trochu výhražné listy. , v ktorých nehovoril len o tom, ako ma miluje, ale aj o tom, aký je na mňa nebezpečne naviazaný. Nikto ho nebol schopný vystopovať, žiadna agentúra ho nedokázala nájsť a miesto odoslania boli čoraz bližšie k môjmu domu. Až jedného dňa doručil list osobne.“
Sharon Stone má americko-írske korene, čo sa odrazilo aj na jej výchove. Aby ste mohli pochopiť jej rozhodnutia v dospelosti, považovala za potrebné, aby vám priblížila obdobie detstva a dospievania. Je ťažké si predstaviť, že jej detstvo ani zďaleka nebolo idylické. Nemala to ľahké, jej rodičia boli prísni a podľa jej slov, chladné správanie mamy pochopila až oveľa neskôr.
Filmové začiatky vo svete mužov
Stone si už počas štúdií na škole našla brigády a rôzne práce, aby finančne pomohla svojim rodičom. Veľký svet okúsila najprv v modelingu, až oveľa neskôr dostala prvé ponuky na filmy. Aké boli jej prvé skúsenosti pri filmovaní, čo všetko musela vytrpieť, aby jej režiséri začali dôverovať a dať jej aj väčšie filmové príležitosti? Vedeli ste, že film Základný inštinkt, ktorý ju vystrelil do hereckých výšin, bol jej až osemnástym filmom? Až po jeho uvedení na svetovom filmovom festivale, sa jej meno zapísalo na listinu svetovej kinematografie.
Keď hovoríme o filmovej brandži, musíme si uvedomiť, že postavenie žien v spoločnosti ako takej, ale najmä v pracovnej sfére, film a umenie nevynímajúc, bolo úplne iné, ako je to dnes. To, čo dnes považujeme za samozrejmosť – adekvátne správanie režisérov a filmového štábu voči ženám-herečkám, práva hercov vo všeobecnosti, Stone patrila presne k tej generácii, kedy sa tieto hodnoty ešte len kreovali a vytvárali.
„Ach nie, nemyslite si, že vesmír moje námietky zvážil. Verte mi. Po tom, čo sme natočili Základný inštinkt, ma zavolali, aby som si film pozrela. V miestnosti plnej agentov a právnikov som prvý raz videla detailný záber mojej vagíny po tom, čo mi bolo dlho predtým povedané: „Nič nebude vidno – len potrebujeme, aby si si vyzliekla nohavičky, keďže sa od bielej odráža svetlo a tak v zábere vidno, že máš na sebe spodnú bielizeň.“ Áno, viem, že sa o tomto diskutovalo a k tejto scéne bolo podaných mnoho rozličných vysvetlení, no keďže ide o moju vagínu, dovoľte, aby som vám niečo prezradila: všetky ostatné vysvetlenia sú kraviny.“
Herečka odhalí svoje skúsenosti a praktiky, ktoré musela pretrpieť, keď chcela hrať vo filme. Dovtedy čisto mužský svet – režisér – muž, herci v hlavnej úlohe – muži, dokonca aj kostyméri a maskéri – čisto mužská zostava. Viete si predstaviť, ako sa k Stone stavali, keď im začala „kecať“ do práce?
Ako sa k mladej žene, ktorá s herectvom nemala žiadne skúsenosti, správali a vnímali ju? Ako sa cíti teraz, keď spätne, s odstupom niekoľkých desaťročí, hodnotí svoje herecké začiatky?
Skúsenosť ako najlepší učiteľ
Musím sa priznať, že som si čítanie herečkinej biografie celkom užila. Nemám vo zvyku čítať životopisy, a je úplne jedno, či ide o život herca, spisovateľa, známu osobnosť z akejkoľvek oblasti. Aj preto ma milo prekvapilo, ako jednoducho sa kniha čítala. Autorka sa vyhla dlhým opisom, nudným detailom, ktoré by čitateľa odradili.
„Viem, že vám moja rodina pripadá trochu šialená, no takto vyrastajú deti vo všetkých írsko-amerických rodinách. Hovorí sa, že existujú dva druhy Írov: tí, ktorí sa snažia dostať do stredných vrstiev, a tí, ktorí čúrajú do kuchynského drezu. My sme patrili do druhej kategórie. Inými slovami, ak máte štyri deti a jednu kúpeľňu, občas musíte použiť kuchynský drez.“
Z knihy je cítiť, že autorka má od opisovaných udalostí a skúseností odstup. Ako ale sama opakuje, nadhľad nad životom a situáciami, ktoré ju kedysi ranili alebo sa jej hlboko vryli do pamäti, získala až po čase. Až potom, keď sa zmierila s tým, čo sa stalo alebo keď sa zo situácie poučila. Nebolo to vždy jednoduché, ale ako sama hovorí, človek sa posunie vpred iba vtedy, keď aj z nepríjemného niečo naučí.
Možno vás prekvapí, z akých jednoduchých a skromných pomerov sa zrodila táto herečka. Ale aj to, že v živote nemala na ružiach ustlané a všetko, čo dosiahla, bolo vydreté. Prešla si šikanou, bitkami, bez materinského objatia, filmovými skúškami a odmietnutiami, osobnými pádmi a rodinnými drámami. Aby tieto svoje skúsenosti a ponaučenia zúročila a stala sa človekom, ktorý nie je závislý od uznania iných.
