Nikolaj a Karolína sú dvojičky. Od prírody sú spätí putom, ktoré si vedia vytvoriť iba dvojčatá. Aj bez slov vedia, čo prežíva a cíti ten druhý, čo potrebuje. Nikolaj vyštudoval hru na hudobný nástroj. To, čo ho napĺňa a baví ho ale neživí. Pracuje v obchode s hudobnými nástrojmi. Doslova plytvá svojim talentom, nie je šťastný, aj keď si to nechce pripustiť.
Karolína je učiteľka. Neverí na skutočnú lásku. Jej predstava šťastného života je stelesnená v bábätku. Preto hľadá otca svojich detí. Nie srdcom, ale hlavou. Hľadá najlepší genetický základ pre svoje potomstvo.
„Vedela, že prišiel čas na dieťa, len netušila, kde mu nájde otca. Keď oslobodíme myseľ od premýšľania, prestaneme sa sústrediť na to, čo nás vytrvalo trápi a necháme sa vedome unášať vzletným pokojom, udejú sa veci, ktoré by sme rozumom neobsiahli. Vesmír je dokonalý. Každé prečo pozná svoje preto.“
Ročné obdobia
Striedanie ročných období je prirodzenou súčasťou našich životov. Príroda si zariadila čas, aby sme ju mohli prežívať v plnom rozkvete alebo v čase, keď si potrebuje oddýchnuť. Aj človek podvedome reaguje na striedanie ročných období. Niektorí si to uvedomujú viac, iní menej.
Citlivejší ľudia vnímajú premeny času a prírody a vedia, že po slnečných a teplých dňoch zákonite musia prísť aj dni daždivé a studené. Rovnako aj my ľudia musíme prežiť všetky tieto premeny a vnímať cez ne svoje vnútro.
„Prihrbená, akoby stratila schopnosť chodiť vzpriamene, ponáhľala sa tmou a slzy sa jej miešali s kvapkami dažďa. Jeseň je čudná pani. Necháva od dažďa hrdzavieť svet.“
Agáta
V byte nad dvojičkami žije tajomná žena. Do mesta prichádza koncom jesene, aby tu prežila zimu a v tichosti opäť odchádza v jari. Nikto nevie, kto je. Volá sa Agáta. Má zvláštne oči, ktoré vidia aj veci, ktoré bežne zrakom nevidíme.
Súrodenci ju volajú Old rose. Keď sa s ňou obaja stretnú, ešte nevedia, ako veľmi im táto žena zmení život.
Pri nej sa obaja cítia ako doma. Ako keby sa poznali dlhé roky. O svojom vnútri, túžbach a obavách hovoria s ľahkosťou. Mnoho z vypovedaného by dvojičky medzi sebou nikdy nahlas nevyslovili. Agáta v nich ale číta ako v otvorenej knihe, no napriek tomu ich necháva robiť vlastné rozhodnutia. Necháva ich žiť svoj život.
„Dávať rady, na to nemám oprávnenie, ale niečo vám poviem, ak ste ochotná vypočuť starú ženu. Na každú hlavu existuje klobúk, na každý strach existuje odpoveď a na dieťa neexistuje zlý čas. Deti sa musia rodiť v každej dobe, len by sa mali rodiť z lásky, nie zo strachu z vlastnej samoty. Moja milý, prestaňte hľadať otca svojho dieťaťa, nechajte prísť lásku. Život je labyrint ciest a my ľudia môžeme len tušiť, kedy je dobré na ceste spomaliť či pridať, kedy si odpočinúť, kedy sa vybrať inou cestou, kedy zablúdení prosiť o pomoc, kedy mocní pomáhať iným, kedy máme ticho kráčať sami, kedy máme ísť vo dvojici. A medzitým sa naučíme na cestách to najdôležitejšie. Odpúšťať, prosiť, ďakovať, chápať seba a iných, rozumieť životu, ľúbiť.“
Všetko má svoj čas
Až kým raz Nikolaj nestretne ženu svoju života. Má v topánkach farebné šnúrky. Presne to stačilo na to, aby mu Zuzana zmenila život. A aby konečne urobil krok k šťastnejšiemu životu. Karolína takisto stretne muža, ktorý jej zmení život. Niekedy naozaj stačí, ak nerobíme veci automaticky, duchom neprítomní. Niekedy stačí vnímať prítomný okamih, vychutnávať si život tu a teraz. Všímať si svoje okolie a ľudí, ktorých možno aj, pravidelne stretávame.
Príbeh o živote dvoch mladých ľudí, ktorí od života nechcú až tak veľa. Túžia byť milovaní, nájsť osobu, s kým budú môcť toto svoje šťastie zdieľať a deliť sa o svoju lásku. Je to aj príbeh o starnutí, o tom, ako sa časom môžu meniť naše priority, túžby. O tom, že aj vedieť starnúť s gráciou je umenie.
„V živote sú chvíle, ktoré nevidíte prichádzať, a staroba k nim patrí. Človek si neuvážene zvykne na mladosť a zrazu bum, príde jeseň. Nikto sa vás nepýta, či chcete, či ste na jeseň pripravená. Postavia vás pred hotovú vec. Ženy nikto nikdy nenaučil starnúť a je to v ich živote jedna z najťažších skúšok.“
Aj keď sa dnes ponáhľame za vidinami lepšieho života, vnútorného uspokojenia, je potrebné sa občas zastaviť a nechať plynúť vesmír okolo seba. Byť akýmsi pozorovateľom, vnímať svet okolo, no nezasahovať doň.
Vnímať svet svojich blízkych v súvislostiach, otvoriť im srdce, nevnímať svet len očami, zaujímať sa o pocity, vnútorný svet ľudí okolo seba. Až tak totiž môžeme pochopiť, prečo sa tak správajú, alebo rozmýšľajú.
„Pani učiteľka, meškal som, lebo som sa z okna kúpeľne zapozeral, ako padá sneh.
Čítajúc Ludvigovu odpoveď sa rozplakala šťastím.
Keď sa chlap zapozerá z okna, znamená to, že tam vidí niečo výnimočné. Ospravedlnené.“
