Volala mi včera suseda, že buď vytiahneme bicykle a odkrútime si aspoň 100 km (preháňala samozrejme) alebo bude nútená stiahnuť sama fľašu vína (takisto preháňala).
O minútu na to som už stepovala pred jej dverami, držiac prst neochvejne na zvončeku, aby nestihla urobiť nejakú hlúposť. Keď mi otvorila, hneď mi bolo jasné, že tak skoro sa domov v ten večer nedostanem. Ja, v tej chvíli uvažujúca s chladnou hlavou, som zvolila z ponúknutého možnosť "a" – bicykel.
„Je toto normálne? Jak u debilov na dvore!“
To som sa už ako tak dostávala k pointe, čo mi v tých 50 chaotických vetách chcela povedať, ako pri tom šľapala do pedálov do kopca. V skratke – pracuje vo firme, ktorá si prenajíma priestory v malom rodinnom dome. V rovnakom dome je v podnájme aj istá rodina, ktorej členovia sa riadia inými vesmírnymi pravidlami slušného správania.
„Ale rozumieš tomu? Odomykám ráno bránku a na balkóne, rovno oproti bránke, si sused na zábradlie rozvešal svoje boxerky a spodnú bielizeň!?“, rozhadzuje Maja striedavo rukami, ledva lapajúc dych.
Pozerám na ňu s podozrením, že si už doma niečo šupla. A jeden štamperlík to asi nebol. Tvárila som sa nechápavo. Naozaj som nerozumela.
„On si prosím, bez hanby, sušil svoje spodné prádlo na balkóne, popri ktorom vchádzam k nám do firmy.“ V hlave som si to predstavila. Pokračuje: „vieš, keby to bol malý jednoizbák, kde keď stojíš pri kuchynskej linke, tak sa zadkom opieraš o posteľ. To by som nepovedala ani pol slova. Ale on má obrovský byt a za domov k dispozícii celú záhradu!!“ to už Maji skoro tiekla pena z úst.
Musela som ju hneď zastaviť. Viem, čo s ňou robia tieto výbuchy emócií. Len málokto a máločo ju dokáže takto rozohniť, tak predpokladám, že to bola pre ňu riadna šupa.
Do pedálov sme dlho nešľapali, pár kilometrov, kým sme dorazili k bufetu pri jazere. Tam nám ochotne naliali akési sladké víno. Maja sa trocha upokojila. Stála po kolená v teplej vode, keďže už pár týždňov nevieme, ako vyzerá dážď. Stála tam, s vínom v plastovom pohári, pozerala do slnka, nič nevravela. Len tam tak stála.
Dúfala som, že vychladne, vyspí sa na to a zajtra jej bude lepšie. Ešte som dúfala, že nás z toho vína nebude veľmi bolieť hlava. Ale v tej chvíli mi to bolo jedno. Hlavne, že sa Maji uľavilo.
Veď zajtra je nový deň, zajtra bude lepšie.
Nebude, ale to sme v tej chvíli nevedeli...
