Neznesiteľné horúčavy minulého leta sa bezpochyby na dlhé roky zapísali do štatistík meteorológov. Horúce a suché počasie dalo zabrať nielen mne, ale aj mojim sladkostiam, ktoré som si ako olovrant nosila do práce. A bolo jedno, či som si horalky priniesla z domu a cestovali so mnou v električke alebo som si ich kúpila v obchode pár minút chôdze od mojej kancelárie. Po príchode na pracovisko ihneď putovali do chladničky.
Na lavičke v tieni, pod vysokým statným stromom, sedel bezdomovec a jedol čokoládový keksík. Keď ho dojedol, opatrne roztrhol obal a celý ho dôkladne vylízal. Zhnusene som odvrátila zrak. Áno, muž bez domova špinavý a šíril sa okolo neho nepríjemný odor. Horšie to však bolo s jeho jazykom, ktorý som nechcela vidieť (keďže to nebol jazyk evidentne veľmi zdravého človeka). Kráčala som ďalej, snažiac sa nemyslieť na túto scénu. Do vedomia sa mi však vkradli výčitky svedomia, že som tomu mužovi krivdila.
Bol ako kedysi ja
Moje detstvo už nebolo oklieštené pravidlami minulého režimu. Prvé roky som prežila v už demokratickej a slobodnej krajine, kde všetkého bolo dostatok. Aj napriek tomu som vždy, keď som dojedla roztopenú čokoládu alebo keksík, vylízala vnútornú stranu obalu do poslednej omrvinky, či poslednej hnedej stope po čokoláde a inej poleve. Pripadalo mi to normálne, veď všetky deti okolo mňa to robili tiež. Nevylízať obal z obľúbenej čokoládky som ako dieťa považovala za smrteľný hriech. Veď plytvať čo i len roztopenou čokoládou by znamenalo, že si sladkosť od rodičov nevážim.
Keď som si spomenula na svoje vylizovanie obalov, nepripadala mi scéna s bezdomovcom taká mimozemská a nepochopiteľná. Pravdou je, že si práve tento človek váži aj tie maličkosti, ktoré my, s trochou viac šťastia v živote, považujeme nielen za samozrejmosť, ale aj za jeho nevyhnutnú súčasť.
Pravidlo šťastia
Jedno z mnohých pravidiel moderných príručiek šťastného života vraví, aby sme sa každý deň tešili z maličkostí. Dnes však za maličkosti považujeme skôr plnú batériu na mobile a neobmedzený prístup na internet. A pritom zjeme na posedenie aj celú čokoládu a celkom ignorujeme omrvinky, ktoré stláčame do papiera a tak ľahostajne odhadzujeme do odpadkového koša.
Pre bezdomovca je však aj roztopená čokoláda sladkou pochúťkou, ktorú si vie vychutnať, na rozdiel od mnohých nás, dospelých. Čo tak začať si trochu viac vážiť aj tie malé omrvinky, ktoré nás síce nezasýtia, no osladia náš okamih?
