Keď mi bolo vysvetlené čo a ako, najprv som zaváhal... Najviac ma zaskočilo to, akú vzorku ľudí si náš kamarát vybral. Jeden reprezentant v skialpe, jeden horský nosič a ja. Aby sme všetko uviedli na pravú mieru, ja som rekreačný skialpinista. Ak vôbec nejaký som. Občas si vyjdem do Tatier a zlyžujem si nejaký ten žliabok. Celá zábava sa začala v Smokovci. Ráno sme sa stretli v známom liečebnom ústave. Znie to tak zaujímavo, ale tento bol určený na dýchacie neduhy. Aj keď, pravdu povediac, v priebehu dňa som si neraz hovoril, že patrím do iného ústavu, keď som sa nechal na toto nahovoriť. Počasie bolo nádherné. Po jemnom nočnom snežení bolo všetko bielučké a čisté. Však ten bielučký sniežik nám to neskôr zráta...
Keďže aj lekári z ústavu chceli naše výsledky použiť na svoje účely, pustili sa do nás s vervou. Cheli na základe našich výsledkov ukázať pacientom, že sú šialenci, ktorí si stavy podobné astmatickým záchvatom navodzujú sami a dobrovoľne. Takto akosi som to aspoň ja pochopil. Tieto testy robili pár dní pred nami skialpovej špičke Slovenska, ktorá vtedy patrila a stále patrí k svetovej elite. Lenže títo športovci sú vytrénovaní tak, že sú takmer ako stroje. S nami to bude určite živšie a pestrejšie.
Najprv nás poslali klasicky na moč. Hovoril som si, klasika, to mi spraví aj môj všeobecný doktorko. Pridalo sa EKG, dýchanie do takej fajn trubičky napojenej na PC. Tuším tomu hovoria spirometria, ale možno aj spyrometria, alebo inak. Bol som na svoje dýchanie patrične hrdý. Fučal som veľmi pekne. Potom mi vzali krv z ruky, tak za vedierko. Keď mi však vzali krv aj z ucha, pochopil som, že sranda končí. Nasadili nám prístroje na meranie tepu a kadečoho iného. Takto vystrojení vyrazili sme za dobrodružstvom. Štartovali sme po desiatich minútach. Cieľ - Sliezsky dom. Čo najrýchlejšie hore, bez oddychu zhodiť pásy z lyží a zjazd na Polianku, potom behom do ústavu a znova kompletné vyšetrenia. Ťažko si predstaviť niečo jednoduchšie. Sliezsky dom zas nie je až taký "brutálny". Prvé metre ma naplnili optimizmom. Lyže na plece a rýchlo k lesu. Nahodil som pásy a... Po 100 metroch som pochopil, že môj optimizmus nebol na mieste. Ten vyššie spomenutý "sniežik" ma pekne dožral. Bol síce bielučký a všetky tie reči okolo, ale bol mokrý a lepil sa na pásy tak strašne, že jediný možný spôsob pohybu bol takzvaný bocianí štýl. Tak som si ho pomenoval. Dvíhal som nohy tak, že som si skoro sám vybil zuby. Hrôza!!! Moje merače ukazovali hodnoty na hranici infarktu. Tep som mal stabilne tých 190. Tušil som, že okolo 200 to už začne byť nebezpečné. Tak som sa snažil. Kolega, ktorý štartoval po mne ma dobehol a predbehol veľmi rýchlo a tak som sa mohol trápiť nikým nerušený. Úplne som stratil pojem o čase, pred očami kruhy. Občas tma. Hore som sa bleskovo prezliekol a šupom na Polianku. Tam som aj mal snahu čo najrýchlejšie zhodiť lyže a bežať do Smokovca, ale nešlo to. Uštvaný, vliekol som sa krokom. Asi pol kilometra pred ústavom ma čakal lekár. Natrel mi ucho nejakou masťou proti mrazu, aby ma mohli hneď za tepla "vycucnúť". Navrhoval mi odvoz, ale ten som hrdinsky odmietol. Keď som došiel až sem...
Postup po príchode do ústavu bol podobný ako ráno. Moji kolegovia prezlečení, odpočinutí a veselí. Testy už mali za sebou. O nejakú polhodinku som bol už aj ja na ceste domov. Výsledky sa dozvieme.
A oplatilo sa na ne čakať. Zatelefonoval mi "výmyselník" celej akcie. Super výsledky, sme spokojní, toto sme potrebovali, len... Trošku som narušil celý experiment. Svojim nadľudským výkonom a snažením som dosiahol to, že tam kde ostatným stúpali hodnoty, mne klesali a naopak. Podľa akejsi kyseliny mliečnej vysvitlo, že som sa pomerne dlho pohyboval za hranicou možností. Vysvetlili mi to takto. Tu niekde je pomyselná hranica, čo asi človek zvládne a ty si bol niekde za ňou. Aspoň pri výstupe. Potom už som mal výsledky skôr oddychovejšie.
Možno som niektoré závery nepochopil správne a možno lekári si o tomto mojom článku pomyslia svoje. Mojim cieľom však nie je vedecký výskum, len som chcel opísať jeden zaujímavý deň svojho života.
