A práve tieto tváre a postavy, skutoční ľudia ma zaujali. Je to až nepochopiteľné, že niekto je schopný a ochotný riskovať život pre tých pár chvíľ na vrchole. Aspoň pre tých, ktorí to neskúsili. Kto to skúsil, určite povie, že to za to stojí. A je úplne jedno, či zlyžuješ, prípadne vylezieš niečo v Tatrách, alebo v najvyšších horách sveta. Každý má svoj Everest.
Keď som začal študovať na učilišti v Hornom Smokovci, dostal som sa do trochu iného sveta. U nás v Ždiari nemalo horolezectvo nejakú tradíciu. Takmer každý lyžoval a pár ľudí liezlo, ale nebolo ich veľa. Zrazu som sa denne stretával v Smokovci a v Lomnici s ľuďmi, pre ktorých hory boli prácou, životným štýlom a vôbec, všetkým. Veľmi som ich obdivoval a túžil som byť ako oni. Vedel som však, že na to nemám. Ja sa jednoducho bojím výšky a to je dosť vážny problém. Napriek tomu som si vychutnával každé stretnutie s týmito chlapíkmi a dodnes ich považujem za výnimočných.
Najradšej som chodieval do Sherpa bazaru v Tatranskej Lomnici. Bola to maličká predajňa s lezeckým náčiním a lyžami. Vlastnil ju Jindra Martiš, jeden z tých, o ktorých som toľko čítal vo svojej obľúbenej knihe. Vstupoval som tam s úctou a Jindra ma vždy milo privítal a poradil, napriek tomu, že som tam nikdy nič nekupoval. To miesto malo pre mňa neskutočné čaro. Všade laná, čakany, skoby... Mnohé z vecí už boli použité a priam stelesňovali dobrodružstvo. Bolo to niečo také, ako keby mi dovolili prejsť sa po Robinsonovom ostrove.
Moje návštevy pokračovali a dokonca som si tam kúpil prvé lepšie lyže. Bazár potom pomaličky zanikol a o Jindrovi som počul až neskôr, keď na festivale horských filmov predstavili film o jeho dobrodružnej ceste do pralesov. Potom nasledovala len krátka správa z rozhlasu, Jindra zahynul pri sprevádzaní trekingovej výpravy pod Annapurnou. Naplnilo sa to, čo vraj kedysi povedal. Bude pochovaný v Himalájach. Dodnes neviem, či jeho telo našli a či bolo prípadne prevezené do Európy. Jednoducho, keď som videl jeho fotku v knihe, prišlo mi to tak akosi ľúto. Rovnako už nestretnem Vlada Tatarku, ani si neprečítam o tých chalanoch z Everestu, ktorí posunuli hranice lezenia zas o kus ďalej. Becík, Božík, Just, Psotka a mnohí iní. Niekto lezie v Himalájach a potom ho strhne lavína v Belianskych Tatrách. Iný, ako napr. Messner mal pri počte svojich expedícií do Himalájí zahynúť štatisticky na 99,5 % a stále sa mu darí. Vďaka bohu... Treba mať skúsenosti, aj šťastie. Niekomu nepomôže ani jedno, ani druhé.
V najlepšom treba prestať... Ľahko sa to povie, ťažšie vykoná. Myslím, že tie kvetnaté reči o dobýjaní horských velikánov nie sú na mieste. Je to "len" o snahe niečo dokázať a prekonať svoje hranice. Možno je to o zvyšovaní sebavedomia a možno je to len o radosti z lezenia a lásky k samote. Niekto lezie sám, iný v skupine. Niekto sa vráti, iný nie. Možno im samotným je to jedno, len nám tu dole to niekedy príde ľúto...
