Už nad Hrebienkom som pochopil, že moje sedavé zamestnanie mi nijako zvlášť kondíciu nezvyšuje, podobne ako tuky, nabraté za posledné dva roky. A tá pauza... Vlani som lyže ani poriadne nevidel. Dosť bolo nárekov, treba bojovať. Krízy sa pekne striedali. Malé, väčšie, neznesiteľné... Niekde v polovici doliny, halucinácie. Vysoko medzi skalami, na snehovej ploche, pohyb. Žiaden lezec, ani podobná stvora. Mne neznáma šelma beží z kopca. Pomaly som si uvedomil, že to nebola len predstavivosť a dôsledok vypľúvania mojej duše. Prvá myšlienka, rys. Aspoň podľa bežeckého štýlu. Odkedy však má rys chvost ako líška? A tak nad týmto hybridom dumem a na nič som zatiaľ neprišiel.
Zabratý do myšlienok, pokračoval som v sebatrýznení a driapal som sa ďalej. Dobieha a následne predbieha ma chlapík, ktorý už nepochybne chodí po tejto planétke takých 50 a viac rokov. Ja len 28, ale tempo mu môžem len sucho závidieť. Veľmi rýchlo mi dal zbohom a mizol v diaľke rýchlosťou priam kozmickou. Znova som osamel a kochal som sa krásnymi kopcami. Dokonalé ticho len občas narušil uvoľnený sneh a zvuky skaliek, padajúcich zo slnkom ožiarených stien. A vtedy som si spomenul na moju poslednú, letnú návštevu tohto nádherného miesta. Na chodníku sa kráčalo v usporiadanom rade, neustále sme sa zdravili s tými, ktorí kráčali oproti. Bolo takmer nemožné zvoliť si vlastné tempo. Vrava, neporiadok, chaos. Pripúšťam, že hory patria všetkým. Najmä tie sprístupnené časti. Ja ich nazývam aj obetované. Obetované na oltári biznisu a cestovného ruchu. Každý chce žiť, aj tatranskí hoteliéri a ľudia z tohto regiónu. Keď však vidím, ako niekto pokojne navŕta turistickú značku do živého stromu šiestimi skrutkami, pochopím, že ani tí, ktorí majú cit k prírode v náplni práce, nemusia sa týmto citom vždy riadiť. Pred niekoľkými rokmi, keď som ešte pracoval na Kežmarských Žľaboch, dostal sa môj zamestnávateľ do nemilej roztržky s miestnymi lesníkmi, pretože pripevnil dopravnú značku na strom klincom. Vskutku, tento spôsob nie je najšťastnejší a vôbec som ho neschvaľoval, ale táto turistická značka mi dala zabrať. Použijem to neobľúbené: len tak, z princípu. Ten, kto ani zďaleka nie je dobrovoľník, ale riadne platený zamestnanec, pokojne prispieva k ničeniu toho, čo má chrániť. Vyššie spomínaná značka je len kvapkou v mori. Pomáha ľuďom v orientácii a účel svätí prostriedky, či nie? Aj desiatky kamiónov dreva denne nesporne niekomu pomôžu. Minimálne nás zachránia pred "útočným a agresívnym podkôrnym hmyzom", ktorý má zálusk na ovládnutie sveta. To, že táto fabrika na drevo dobre vynáša je nesporne len vedľajší produkt, bez ktorého by sa naši lesníci iste hravo obišli. Bludný kruh je nakreslený. Môžeme sa hodiny a dni dohadovať, kde je pravda. Ako ju poznáme, bude niekde uprostred. Možno je naozaj potrebné spracovať kalamitu v celom rozsahu a možno by sa aspoň posledné kúsky divočiny mohli zachovať bez ľudského zásahu. Prečo v tých najdivších oblastiach musí byť také fajnové drevo, dočerta? Možno je fajn, ak sa cez Veľkú noc vyberie dna Zbojnícku chatu 300 skialpinistov denne, ale možno by stačilo aj sto a za mierny poplatok. Možno by ten poplatok stačil na to, aby sa niekomu ešte chcelo prácne maľovať značky, namiesto ich vŕtania. Možno by sa ľudia, ubytovaní v Tatrách zaobišli bez ohňostroja. A možno je všetko ok, len ja som naivný. Aby som nezabudol. Lyžovačka zo Zbojníčky bola nádherná, aj keď pomerne namáhavá, kvôli ťažkému snehu. Cestou dole som stretol len štyroch turistov. Ani tí by mi nechýbali. Načerpal som energiu a mal som pocit, že som strávil deň v divočine.
