Skutočná vojna bude pravdepodobne o niečom úplne inom. Ľudia v nej prežívajú svoje osobné tragédie a majú strach. Väčší, alebo menší... Každá zúčastnená strana má svojich hrdinov, aj zbabelcov, ale najmä obete. Ľudí, ktorí boli proti svojej vôli vtiahnutí do nešťastia, mnohokrát kvôli cudzím záujmom. A k vojne nevyhnutne patrí nepriateľ...
Vždy keď prechádzam autom okolo cintorína nemeckých vojakov pri Važci mám zmiešané pocity. Po tom, čo možno aj títo pochovaní dokázali v Nemeckej, Kľaku a inde... Úcta k mŕtvym, alebo nenávisť? Aj oni mali svoje osudy, obavy a strach o blízkych. Mnohí z nich boli vojakmi proti svojej vôli a mnohí skončili spôsobom, pri ktorom o hrdinstve nemôže byť ani reč. Mnohí boli možno lepší ľudia, než ktokoľvek z nás.
V rodnom Ždiari sme mali dlhé roky pochovaného nemeckého vojaka. Až po roku 1989 si ho prišli vyzdvihnúť pozostalí z bývalého západného Nemecka. Tento vojak bol obeťou zimného ústupu nemeckých vojsk. Skôr by sa to dalo nazvať bezhlavým útekom pred ruskou armádou. Tuhá zima a utrpenie boli tými zbraňami, ktoré skončili život tohto, pre nás bezmenného vojaka. Od vysilenia spadol do snehu a viac nevstal. Nikto z jeho druhov už nemal čas, ani silu pomáhať.
Faktom je, že v Ždiari nemci veľa škody narobiť nestihli. Možno aj to sa podpísalo pod to, že pokiaľ si pamätám, na hrobe tohto neznámeho vojaka počas dušičiek svietilo obrovské množstvo sviečok a jeho prilba, visiaca na kríži bola takmer posvätná. Takmer pol storočia ležal v ždiarskej zemi, ale prilba sa nehla z miesta. Jednoducho, úcta...
Nepriateľ sa skrýva v každom z nás. Velikášstvo, nadradenosť, panovačnosť, chamtivosť a podobné ľudské vlastnosti spôsobili už toľko nešťastia po celom svete, že je už úplne jedno, kto komu ublížil. Už treba zabiť len jedného nepriateľa, toho v nás. A na to treba skutočného hrdinu.
