Pred niekoľkými dňami som zachytil v televízii dokument o nórskych veľrybároch a konzumentoch mäsa týchto morských obrov. Zábery z reštaurácie, kde si severania pochutnávali na veľrybých steakoch boli pretkávané vyjadreniami o nekonečnej výživnosti tohto pokrmu a o tom, že je to starý zvyk patriaci ku koloritu krajiny. Na záver pritvrdili a skonštatovali, že ostatné krajiny nemajú právo niečo im zakazovať a hotovo. Následne sa obraz preniesol na more, kde lovci srdcervúco vysvetľovali, že počas zákazu lovu takmer pomreli od hladu, že je takmer nemožné, aby pri ich spôsobe lovu veľryby vyhynuli, že je neprípustné, aby nejaké medzinárodné združenia zasahovali do ich životného štýlu a spôsobu obživy, ktorý je pre nich už stáročia spojený s morom a veľrybami...
Nechcem tu rozvíjať tému ekológie, citlivosti morského ekosystému, dokonca ani to, že spôsob lovu sa predsa len o čosi zmenil (spomínaní predkovia pravdepodobne nemali plávajúce továrne na spracovanie rýb a určite neplienili moria vlečnými sieťami). Chcem len, možno trošku nadnesene, porovnať situáciu severských lovcov so situáciou možno mnohých z nás.
V mojom rodnom Ždiari bolo jedným z najstarších spôsobov obživy drevorubačstvo. Gorali klčovali lesy a menili ich na pasienky. Klčovali aj kosodrevinu v Belianských Tatrách, dokonca ju vypaľovali z toho istého dôvodu. Svojho času lovili kamzíky, či pašovali kone a dobytok. Nedá sa povedať, že ich prioritou bolo eko zmýšľanie. Snažili sa prežiť a z ničoho iného sa to nedalo.
Dnes je situácia veľmi odlišná. Niekoľko ľudí žije z práce v lese, niektorí dochádzajú za prácou do miest, iní podnikajú v cestovnom ruchu a nejeden je nezamestnaný. Nezamestnanosť je až nebezpečne nadpriemerná a napriek tomu, že mnohí nie sú ani zďaleka svätí, viete si predstaviť, že by sa v tejto neľahkej situácii oživili staré zvyky a starý spôsob života? Obávam sa, že s argumentom "čo koho do toho", by moji súkmeňovci asi nepochodili.
