Keď sa už zdalo, že má skutočne všetko, keď už nebol v širokom okolí nik, kto by ohrozil jeho obchody, vtedy si povedal, že sa už natrápil dosť a teraz je čas vychutnať si moc. Obklopil sa poskokmi, ktorí vzbudzovali strach. Kúpil všetku pôdu v okolí a získal možnosť pestovať si sám suroviny potrebné pre svoj chlieb. Kúpil aj zdroje pitnej vody a postavil si elektráreň. Všetci jeho odporcovia i prívrženci boli na ňom závislí. Keď sa rozhodol niekoho vytrestať, vyhladoval ho. Keď si chcel niekoho nakloniť na svoju stranu, zahrnul ho darmi.
Stále to však bolo málo. Množstvo chleba, ktoré jeho fabriky chrlili, ďaleko prevyšovalo skutočnú potrebu. Ľudia však nakupovali zo strachu, aby si veľkého pekára nepohnevali. Onedlho boli všetci v kraji guľatí a chorľaví. Predpoludním nakúpili, na poludnie vyhodili. Popoludní nakúpili, večer vyhodili. A všetci sa mali dobre, pekár najlepšie. A pieklo sa stále viac a trh žil, peniaze sa točili a všetci boli šťastní.
Keď pekár a jeho poddaní vyčerpali všetky zdroje svojej krajiny, vybrali sa hľadať šťastie inde. Postupne ovládli všetky bližšie i vzdialenejšie krajiny a drancovali a drancovali. Sami dokázali spotrebovať toľko, čo celý zbytok sveta dokopy.
A tu sa začali ozývať hlasy. Hlasy, ktoré pekár nerád počúval... Zosmiešňoval a nenávidel ich zároveň. Jeho kráľovstvo je obrovské, jeho bohatstvo nekonečné. A hlasy stále nedali pokoj. Pýtali sa, čo bude zajtra??? Pýtali sa, bude ešte vôbec zajtra??? Pýtali sa, skutočne to nemôže byť inak???
A pekár odpovedal! Odpovedal zvýšením výroby a zvýšením životnej úrovne. Neznesiteľné teplo z jeho pekární premenilo krajinu na púšť a vysušilo pramene i rieky. Vedci našli spôsob, ako pestovať plodiny na púšti a bez vody. Svoje tajomstvo si však nechali pre seba a pre pekára. A zbytok sveta bojoval. Bojoval o vodu, o kúsok chleba. A trh žil, peniaze sa točili a už len poniektorí boli šťastní.
A teplo bolo stále väčšie a väčšie. A pekár sa tešil a hromadil. Vo svojej bláznivej hlave už nemal miesto pre realitu.
A potom trh prestal žiť, aj peniaze sa dotočili a už vôbec nikto nebol šťastný. Všetci by radi vrátili čas, mnohé by robili inak... Len pekár sa stále smial. A smial sa aj vtedy, keď jeho samého i všetkých jeho spoluvinníkov začal pohlcovať oheň. Ten istý oheň, ktorému vďačili za celý svoj blahobyt.
