Človek dostane občiansky, oslávi svoju plnoletosť, odíde z domu, zamestná sa, zarobí si vlastné peniaze, uzavrie manželstvo, privedie na svet dieťa... a myslí si, že dospel. Ale podľa mňa človek začne dospievať, až keď si uvedomí, že role rodič/prarodič verzus dieťa sa pozvoľna menia. Ten byt, kam chodím už 27 rokov je stále rovnaký, pre mňa sú tam stále tí istí ľudia, moji starí rodičia. Fakt je ale ten, že roky bežia a obraz, ktorý mám ja vo svojej hlave už nezodpovedá skutočnosti.
Starý otec, autorita, bývalý uznávaný architekt, niečo ako „capo di tutti capi“ našej rodiny, človek s neuveriteľnými encyklopedickými znalosťami, vďaka ktorému som ako sedem ročná lúštila krížovky, hrala sedmu, dámu, poznala každú hubu podľa atlasu a videla pár filmov s hviezdičkou ma dnes žiada o vysvetlenie faktúry telekomunikačného operátora a inokedy ho zaúčam do fungovania nového kuchynského robota. Neviem si na to zvyknúť, že ja viem a on nie. On sa pýta mňa?
Stará mama, láskavá, neuveriteľne obetavá, bývalá muzeologička, náruživá čitateľka, nikdy sme nepočuli o jej problémoch, vždy bola pripravená hasiť tie cudzie. Pred rokom mala prvý záchvat, skončila v nemocnici, pred dvoma mesiacmi sa situácia zopakovala. Ak by sa to stalo pred dvadsiatimi rokmi, poznala by primára, riaditeľa nemocnice. Dnes tam leží, nepozná nikoho a ja oprašujem kamarátske vzťahy so spolužiakom, pánom doktorom zo strednej školy. Ja sa musím postaviť do jej kuchyne a na nejaký čas ju tam zastúpiť a navariť pre starého otca. Do tej kuchyne sme nikdy nechodili, len stará mama nám s nej nosila dobroty na stôl. Cítim sa tam ako votrelec.
Moji starí rodičia. Pred štyridsiatimi rokmi špičky vo svojich oboroch, nechýbali na žiadnej vernisáži, koncerte, divadelnej premiére, plese, stretávala sa u nich miestna „smotánka“, pravidelne lietali do Prahy za kultúrou, chodievali so synmi na dlhé dovolenky, žili veľmi pestrý život. Dnes ich trápia zdravotné problémy, v podstate nikam nechodia, svet sa mení šialenou rýchlosťou za oknami ich bytu a oni nemajú prostriedky na to, aby ten svet mohli sledovať zblízka. Ak by bol systém aspoň trochu spravodlivý, mohli by ísť raz za rok na dovolenku alebo do kúpeľov, mohli by si raz do týždňa dať obed v reštaurácii, mohli by si kupovať knihy, ktoré sa im páčia, zájsť do divadla.
Cítiť sa ako niekoho dieťa je úžasné, snáď pre tento pocit všetci navštevujeme rodičov i starkých. Stávame sa tam napriek svojmu veku opäť niečími deťmi. Ale ja mám v poslednej dobe pocit, že moje detstvo sa naozaj skončilo, pri každej návšteve cítim akúsi zodpovednosť, začínam mať o nich strach, začínajú sa mi pred očami meniť na popletené malé deti, ktoré sa nechajú v obchode okradnúť a ktorým nepatria do rúk zápalky. A pri návšteve rodičov ma zas obchádza pocit, že tam s niekým lomcuje druhá puberta a workoholizmus v jednom. Možno o pár rokov neskôr sa to zmení.
Zodpovednosť za vlastné dieťa, strach o starých rodičov, smútok za milovaným mužom, čo je ďaleko, radosť rodičov, že stojím na vlastných a oni už nič nemusia... A existuje ešte miesto, kde môžem byť opäť netrpezlivým dieťaťom, čo sa tak strašne chce stať dospelákom?
