Som nahnevaná sama na seba, že sa nedokážem ovládať a v bode "B", ktorý viem veľmi presne definovať, kedy nastal, neukončím rozhovor, čo vedie priamo do čiernej diery. Nie, ja proste potrebujem vykročiť v ústerty bodu "C", plačom sa prepracovať až k téme "T", za ktorou v slzavom údoí dobrovoľne nastavím tvár vykoledovanovej facke "F". A potom sa nahlas čudujem, aj keď ma reakcia nijako neprekvapila, pokračujem fňukaním a ľutovaním sa a nakoniec ostane už len trápny pocit s hluchým mobilom v ruke.
A najviac ma na týchto situáciách mrzí to, že ti tým dávam do ruky úžasnú barličku ako celý rozhovor upriamiť už len na moje správanie, na nevhodnosť mojich otázok a reakcií a ty môžeš začať kázať a poučovať, opovrhovať, hrať sa na nezainteresovaného, dospelého, rozvážneho. A pomaly vlastne aj zabudnem, o čom ten pôvodný rozhovor mal byť.
Ako vidíš, skúšam začať od seba, práve som si vysypala popol na vlastnú hlavu... Už len niečo rozbiť, do niečoho kopnúť, pár minút boxu, šťavnato zahrešiť a som opäť vyrovnaná žena.
A aby v tom bolo jasno, popol na mojej hlave neodstránil maslo z tej tvojej...
