Ja som mala dve základné školy. Na tú druhú som sa dostala v polovici druhého ročníka, veľmi sa mi tam nechcelo. Triedna súdružka učiteľka Tóthová ma posadila na jediné voľné miesto rovno pred katedru k triednemu exotovi - Peťovi Pčolinskému. Kombinácia to bola vskutku zaujímavá, dnes by sme povedali priam sociálny experiment. Ja, čistá jedničkárka, po Katke Kullifayovej druhá predsedníčka triedy v jednej lavici s mladistvým delikventom, ktorý si odkladal cigarety (v 2. ročníku ZŠ, rok 1987!) na vonkajšiu okennú parapetu alebo za tabuľu, zvykol jesť kriedu a pravidelne si žiletkou vyholil excentrický pás na hlave. Ale nebolo zle. Nadviazali sme tiché spojenectvo, nikdy som ho nebonzla, dala som odpísať a raz som dosvedčila, že nezačal bitku on, ale druhý triedny exot - Juliána Matiová.
Neskôr od nás Peťo odišiel do nejakej špeciálnej školy a ja som si presadla k Ivane Kováčovej. Bola odo mňa asi o 30 kg tažšia, taký manipulatívny typ. Napríklad, keď bolo MDŽ Ivana zahlásila, že rozbijeme moje prasiatko a pôjdeme do obchodného domu Terasa kúpiť mamám darčeky. Bolo tam asi 80 korún, moja mama dostala mydlo, Ivanina trendový guľôčkový dezodorant, karafiát a ešte nejaký prívesok.
Rada som skákala gumu a všetky spolužiačky chceli byť so mnou, lebo pri mojej výške bola moja tzv. podriťka prokletě nízko, takže odskákať za mňa opravu bola pohoda džez. Tiež som sa venovala modernému tancu v súbore Vánok. Neskôr som tam chodila hlavne preto, lebo cez drevenné dvere za šatňami sme mohli pozorovať Maroša, Ivaninho staršieho bratranca, ako hrá hokej. On, ten Maroš, sa veľmi podobal na Jordana z New Kids on The Block, aby ste rozumeli.
Za Domom detí a mládeže rástli orgovány, aj ulica sa volá Orgovánová, tam som vždy chodila mame nejaké natrhať. V potravinách sme si kupovali rožky, ovocnú mrazenú dreň a keď vyšlo, tak tatranský sneh.
Na školáku sme hrávali futbal, prehadzovanú cez futbalovú bránku a neskôr aj basket. Keď sme nič nehrali, sedeli sme na futbalovom trávniku a pískali na skorocelových listoch melódiu "Páslo dievča pávy". Ja som to dlho nevedela, ale Laci Molnár ma naučil.
Mala som aj bicykel - skladačku (ešte po mame). ktorá sa mi niekedy v zákrute spontánne zložila. Potom nám vykradli kočikáreň a ja som dostala svoj prvý horák, ten, čo viac váži než unesie, skrátka California Dream.
Bola som do Jana Farbára, Kaja Benhatchiho, Maťa Fialu a do mňa boli Vlado Puškár, Maťo Koreň a tielkový borec Láďo Michnovič. Ťažké to bolo, veru ťažké. Svoje odkazy som im píasla s použitím knihy Rozum do vrecka zásadne morseovou abecedou. A Maťovi Fialovi som raz do telefónu pustila text pesničky "...je to možné, aby si miloval aj nemožné dievča?".
Na jar sme vždy behávali na telesnej dvanásťminútovku. To mi zvieralo žalúdok už od raňajok. Neznášam súťaženie. Raz som ale vyštartovala aj s ceruzkou a pripísala si na svoj papierik čiarku za odbehnuté kolo navyše a to ma potom prešla panika, že nebudem najposlednejšia, najpomalšia, skrátka looser. A raz som bola na školskej olympiáde hádzať kriketovou loptičkou.
Aj dnes, keď cítim kvitnúť orgován a ráno pendlujem medzi skriňou a balkónom a hádam, či bude dosť teplo na holé nohy, aj dnes sa mi to všetko pripomína. A neviem, či nám bude ešte niekedy tak skvele...
