Existuje Boh? Nuž, ťažká otázka. Jedno je isté - existuje odpoveď na túto otázku. A s najväčšou pravdepodobnosťou je veľmi jednoduchá. Jedno jediné slovo. Tri možnosti. A isté je aj to (a za to som vďačný . . . bohu?), že existuje Woody Allen: Boh a že buď zásahom zhora, zhodou okolností alebo úplne zodpovedným uchopením svojho osudu a života do vlastných rúk si túto hru vybral Ján Luterán ako svoj ďalší režijný počin.
A napokon - kto iný môže režírovať hru, v ktorej najznámejší žid z New Yorku skrze antickú mytológiu rieši otázku existencie Boha, ak nie Luterán z Košíc? Zdá sa mi, keď to píšem, akoby to celé bolo dané už dávno, že sa to skrátka muselo stať, že to je vpísané do kameňa. Alebo je to len sled náhod? Neviem. Viem len, že čosi záhadné a "božské" sprevádza celú túto hru. Už len fakt, ako som sa na ňu dostal - bolo mi jasné od okamihu, keď som sa pred niekoľkými mesiacmi dozvedel, že Jano robí Allenovho Boha, že to chcem ba priam musím vidieť. A veľmi rafinovaná propagačná kampaň ma upokojovala a uisťovala, že to nepremeškám, pretože premiéra sa mi sama pripomenie. Zhodou náhod (?) som však v piatok 27.3. myslel na všetko možné, len nie na to, že dnes sa hrá Boh. Až zhruba hodinu pred začiatko mi to bolo len tak mimochodom pripomenuté osobou, ktorú som pár minút predtým spoznal v bare "Malý Rím". A tak som sa napokon nejakým riadením osudu/náhod/boha dostal o 18:58 do vestibulu VŠMU MALÁ SCÉNA VŠMU a napokon i do beznádejne plnej sály a vďaka tomu, že sa pár ľudí s rezerváciami nedostavilo, chytil som miesto v druhom rade. Až keď som na javisku zbadal Martina Šalachu loviaceho čosi zo svojej topánky, spomenul som si, ako som sa skôr toho dňa (zhruba okolo obeda) na iternáte vychádzajúc z výťahu vo dverách zrazil s kým iným ako s Martinom Šalachom. Na celom poschodí (15te poschodie najvyššie možné na tom internáte - čiže najbližšie k Bohu . . .) nebol okrem nás nik iný. Až na izbe som si uvedomil "Jasné, asi išiel za Janom (Luteránom)", ktorý býva na tej istej chodbe ako ja. Lenže mohol za ním ísť HOCIKTO iný z nemalého obsadenia tejto hry. Tak prečo PRÁVE Martin Šalacha, ktorý sa na javisku objaví ako prvý? Možno si poviete, že sa pravdepodobnosť zvyšuje tým, že je hlavný hrdina hry. A ja na to mám len jednu odpoveď: možno, ale čo ak existuje boh a náhoda je len ľudská nevedomosť - v takom prípade niečo ako "pravdepodobnosť" nemá zmysel a teda to MUSEL byť Martin Šalacha. Inak to nemohlo byť.
Každopádne som sa dostal na premiéru BOHA a som rád. Čo rád - nebojme sa používať odvážnejšie výrazy - som šťastný. Videl som jeden z najelpších kusov z produkcie VŠMU za celé 4 roky, čo na VŠMU študujem a chodím na všetky predstavenia. Je zvláštne, že 40. ročný Newyorčan pred vyše tridsiatimi rokmi napísal hru, ktorej ak sa chopí skupina šikovných, talentovaných a naozaj "zapálených" mladých ľudí zo Slovenska na začiatku 21. storočia, vznikne generačná výpoveď! Áno - nebojím sa takéhoto označenia.
Večne sa nám vtĺka do hláv, že dnes nemá zmysel robiť umenie, pretože to musí obsahovať "výpoveď" a naša generácia nemá o čom vypovedať! Neobmedzená sloboda a možnosti, ľahkosť prístupu k informáciám, profanácia základných tém a námetov pre umenie minulých storočí, zahlcovanie gýčom a brakom znemožňujúce odlíšiť plevy od žita a nehorázny eklekticizmus, reklamová a seriálová kultúra odúčajúca ľudí čítať druhé plány, metafory a umenie postavené na princípoch konzumu a obchodu, to všetko spôsobuje údajne, že skrátka mladý človek nevie, o čom písať, točiť, hrať, dramatizovať . . . lenže tuto prichádza Jano Luterán so svojim tímom, s ročníkom nesmierne vyzretých a nesporne bohom obdarených hercov a zdvíha prst všetkým kacírom: "Ajhľa - výpoveď!" Možno ctený čitateľ, ktorý bol na premiére a prečíta si tieto riadky, resp. si ich prečíta, pôjde si Boha pozrieť a spätne sa k tomu vráti, namietne - "Výpoveď? Aká? Kde?!" Odpovedám - "Generačná! Tam! Na javisku Malej scény."
Samotné hľadanie výpovede - totožné s hľadaním vlastnej identity a napokon aj BOHA, nie je to samotné téma? Nie je to príznačné pre našu generáciu? Allenovsky - Coenovské váhanie na pomedzí žánru a autorskej výpovede, formy a obsahu, Áčka a Béčka, zábavy pre masy a intelektuálneho ukojenia pre náročnejších, "rozmýšľajúcich? . . . a napokon robenie si srandy zo všetkého - od Boha, cez autority až po seba . . . nie sme to my? A to nehovorím o tom, že táto hra - práve tým, že sa niekomu môže zdať, že tam je "eklekticky" všetko - no to VŠETKO tam rozhodne nie je náhodne - je prehliadkou všetkých okruhov a tém, ktoré trápia dnešného mladého človeka, príslušníka zmätenej generácie, ktorá chce podať o sebe posolstvo. Sex, boh, vojna, smrť, komercia, sloboda, zodpovednosť za svoje činy . . . na všetko herci spolu s obecenstvom hľadajú skrz brilantný humor slovný, situačný, inteligentný, interný, čierny . . . odpovede - nenachádzajú ich, no na to si ani nerobia nárok - stačí, že položia otázku, že ju riešia a napokon konštatujú, že ODPOVEĎ existuje, no my ju skrátka nevieme.
Jedna scéna ma úplne okúzlila a podla mňa zo všetkých najviac dokazuje, aká geniálna a pravdivá generačná výpoveď je táto hra a tiež mi rozriešila otázku, či to tak generačna a presne Allen napísal alebo Luterán & Co. upravili a urobili - a odpoveď je, že i keď to Allen geniálne napísal, "bohovská skupina" z VŠMU to priam kongeniálne spracovala - a to scéna "hrania sa na vojakov". Veľká časť nášho umenia - slovenského umenia - či už filmového, divadelného, literárneho . . . sa točí okolo SNP a v istých generáciách sa to javí ako erbová a hlavná téma, s ktorou sa umelci vyrovnávali - čiže niečo, čo "nám" údajne chýba a čo sa nám môže a aj dáva za príklad - pamätníci by pri sledovaní Boha a pri tejto konkrétnej pasáži začali rozmýšať nad významom dramaturgického zaradenia tejto sekvencie do hry, jej význam a posolstvo a čo tým chceli "tí zasrani, čo SNP nezažili!" povedať (pretože má ten obraz jednoznačne parodizujúci charakter a tón), lenže to je práve TO - my sme naozaj SNP nezažili a jediné, čo z toho ostalo, sú toporné čiernobiele filmy, smiešne piesne a heslá a "zmýtizované" rozprávania o partizánoch od starých otcov . . . Takže celé veľké SNP je pre nás (neznižujúc jeho historický význam) "hranie na vojačikov" - presne ako to v tejto hre J. Luterán a jeho bohovská skupina potvrdzujú s jasnousťou a hravosťou (nehľadiac navyše na to, že celá scénka je aj interným vtipom).
Ak nado mnou mávnete rukou a poviete si, že ďalší premúdrelec zbytočne filozofuje o niečom, čo si také pitvanie a rozoberanie ani nezaslúži, v poriadku, možno si z Boha nevezmete to, čo som si vzal ja, tú generačnú výpoveď podanú s ľahkosťou, humorom a priam parodizujúcou drzosťou - parodizujúcou práve očakávania toho, ako by sa mala generačná výpoveď (och, niečo také dôležité a zásadné ako generačná výpoveď!) podávať a vypovedať - určite (ak máte zmysel pre humor a navyše aké-také estetické cítenie prípadne aj skúsenosti s divadlom a umením a skrátka cit a zmysel pre vycítenie niečoho naozaj dobrého - dobre napísaného, obsadeného, zahraného, zrežírovaného . . .) si z Allenovho/Luteránovho BOHA vezmete kopec iných brilantných vecí. Cez množstvo do detailov prepracovaných režijných nápadov z ktorých každou sekundou a každou nuansou trčí originalita, nápaditosť, tvorivosť, radosť z tvorby, vymýšľania, režírovania/hrania/"scénografovania" a skrátka celej tvorby, či už z naozaj dychberúcich hereckých výkonov až po . . . herecké výkony, ktoré boli skrátka dych-vyrážajúce. Vážne som nezažil aby: 1) v nejakej hre sadol cast/obsadenie na 100% - o to viac, ak má hra naozaj TAKÉ množstvo hercov! 2) aby pri takom množstve postáv a navyše v komédii KAŽDÁ postava mala svoj priestor (či už menší alebo väčší) ale MALA a VYUŽILA ho, všetci hrali totiž uvoľnene a ani menšie či maličké roličky (Miro Dacho, Csilla Tarr, Peter Havasi . . .) nezaostávali vo využití svojho priestoru, svojho partu za veľkými a boli rovnako vynikajúco zahrané, uchopené a každá mala min. jeden vtipný výstup, hlášku . . . Aj tak samozrejme v konečnom účtovaní stojí najväčší podiel na ústrednej trojici - Šalacha, Viskup, Kubáčková - a tam, prosím pekne, niet čo vytknúť. To bolo . . . niečo ako herecká exhibícia. To bolo radosť sledovať a počúvať. Klobúk dolu. No a napokon nemôžem nespomenúť dve roly/postavy a výkony, ktoré mňa osobne nesmierne uchvátili, pobavili a oblažili moju dušu - a to konkrétne Peter Brajerčík ako vynálezca . . . (nebudem prezrádzať čoho) a najmä Juraj Ďuriš ako . . . (tiež neprezradím). No skrátka - ak už som v úvode naznačil, že odpoveď na otázku, či existuje Boh, existuje a je jednoduchá, no nedá sa zistiť, ktorá z troch možností to je . . . po tejto hre som naklonený tomu prikloniť sa k odpovedi ÁNO, pretože - kto iní dal týmto mladým ľuďom taký talent? Mladými ľuďmi mám pochopiteľne na mysli celú skupinu okolo BOHA - pretože nemôžem a ani nechcem obísť a svoju nesmiernu zásluhu na celom tomto výsledku uprieť napr. produkčnému tímu či scénografkám, pretože výprava tohto kúsku je viac než úžasná.
Ja viem, možno táto "ne-recenzia" nebola príliš objektívna (ale to ostatnie nie je ŽIADNA), pretože som ju písal ešte v opojení dojmov a doznievajúcom nadšení z toho, že som videl naozaj vysoko kvalitnú a výbornú vec a potešila ma mierou maximálnou, ale je na každom čitateľovi, aby "uchopil svoj osud do vlastných rúk, prevzal zodpovednosť za svoje činy", pozrel si "BOHA" a urobil si vlastný názor.
