Divadelná fakulta VŠMU a alternatívny divadelný priestor Štúdio 12 na Jakubovom námestí (v Bratislave) v rámci akcie Mliečne zuby, prezentujúcej pôvodné autorské texty mladých dramatikov, odpremiérovali vo štvrtok 23. 10. o 19:00 svoj štvrtý "mliečny zub" - jednoaktovku Lukáša Brutovského "Krížovkári".
A tu sú moje dojmy z tejto minikomédie o štyroch prítomných, jednej čiastočne prítomnej, jednej údajne prítomnej a jednej neprítomnej postave . . .
Krížovkári sa celkom otvorene žánrovo radia ku komédiám . . . či veselohrám . . . skrátka k zábave, ktorá i napriek výrokom v prospektoch a propagačných materiáloch k hre, hovoriacich o "otcoch a synoch a hľadaní prvého slova, či o tom, čo sa stane, keď vám niekto povie, kadiaľ vedie cesta", má za prvoradú úlohu a primárny cieľ diváka pobaviť - čo pozorný divák/čitateľ zistí už pri zbežnom prebehnutí noticky k hre, ktorá okrem otcov, synov a iných kľúčových postáv spomína aj bulharského teroristu na šesť. Pravdupovediac - keby v hre samotnej bolo viac práve takýchto postdadaistických či montypythonovsky ladených fórov a vtipov, hre by to len pomohlo - tak okrem sympatického letáčika plného zjavne bezvýznamných, náhodných no v skryte veľmi premyslene absurdných citátov, hudby (ktorú zložil sám autor a dramaturg) šikovne kombinujúcu k jendoduchej easyjazzovej melódii zvuky písania a škrabania ceruzky po papieri (ako temporytmická zložka hudby) a jednej z najdadaistickejších postáv histórie divadelných hier v produkcii divadelnej fakulty VŠMU - presádzačky Grúberovej ostáva len zopár osamotených fórikov, ktoré kvôli svojej osamotenosti nepôsobia veľmi koherentne (napríklad štylizované šermovanie ceruzkami);
Hra vo svojej podstate nemá nejaké katarzné posolstvo - čo na malej ploche absurdnej polobláznivej komédie nie je žiaden hriech, človek bažiaci po veľkých výpovediach ako aj milovník dôslednej práce dramatika však môže oceniť motív "prvého slova", s ktorým sa pracuje až nadštandardne - pripravovaný je ešte pred hrou samotnou, v nej samej vrcholí a je nám podávaný z viacerých strán, aby v závere prekročil rámec javiskovej reality samotného predstavenia v súlade s režijným riešením popretia starej divadelnej pravdy, že ak sa na javisku objaví zbraň, musí z nej padnúť výstrel, a presne v duchu jemnej absurdity celého textu ostáva neukončený a diváka necháva v doslova nasrdenom tápaní - ostatne ako samotný motív krížovky a jednej z jej nevylúštiteľných políčok či asi najlepší motív - polobožskej postavy Grúberovej, ktorá nie je ani súčasťou hry (nerátajúc jej jedinú interakciu skrz kôpku hnoja) a dokonca ani súčasťou publika (umiestnená je medzi javisko a hľadisko).
Nakoľko je to cielený režijný zámer študentky divadelnej réžie Veroniky Pavelkovej a nakoľko náhodná intuícia, ostáva pre mňa záhadou, faktom je, že tak scénické ako aj kostýmové riešenie je číro dadaistické a pevne verím (a či azda dúfam), že mnohých divadlofilov a vážnych umelcov bude dráždiť jeho zdanlivá náhodnosť a poburujúca nevyužitosť. Dobrý nápad s "čelovkami", ceruzkami či občasnou choreografickou nuansou je občas vystriedaný "začiatočníckou" snahou o "peknú" mizanscénu (či ako vlastne to mám korektne nazvať), čo však ide proti prirodzenosti hereckého prejavu a prevládajúcemu tónu celej hry (ktorý je tým pádom mierne nevyvážený). Aj na malej ploche a dokonca aj v komédii sa dá pracovať s vývojom postáv, gradáciou deja, stupňovaním napätia, tu je vidno aspoň pokus o figuratívnu snahu naplniť tieto divadelnícke princípy. Keby došlo k plnohodnotnému uvedomeniu si antitradičného potenciálu textu, mohlo sa akejkoľvek gradácii vyhnúť na účet možno vhodnejšej experimentálnej degradácie, ale za správnosť tejto domnienky nie som ochotný niesť akúkoľvek zodpovednosť.
Herci - druhý ročník činohernýh hercov na DF VŠMU - ma (ešte ako prváci) pri režisérsko-hereckých predvádzačkách Hronského 7 Sŕdc prekvapili a prinútili všade rozhlasovať, že sa jedná o nesmierne silný ročník talentov, z ktorých min. 3 moje najobľúbenejšie som si mohol vychutnať aj v Krížovkároch. Nesklamali, ale režisérka, ktorá si určite bola vedomá toho, aký "materiál" má k dispozícii, mohla (i napriek tomu, že text na to veľký priestor neponúkal) vydolovať viac. S výnimkou (už párkrát spomínanej) pani Grúberovej, do ktorej sa jej predstaviteľka Gabika Marcinková ponorila priam transcendentálne.
Ak si chcete Krížovkárov pozrieť aj vy, nemôžem vám ich neodporučiť, nemôžem vám zaručiť spokojnosť, rovnako ako vám nemôžem prorokovať nespokojnosť . . . Štúdio 12 a študenti VŠMU vás vo svojom alternatívnom priestore, vo svojom divadelnom laboratóriu, vo svojoj ľahkoprodadaistickej zábavke o posadnutosti bezvýznamnými slovami radi privítajú.
