Priestor

Stál som pred svojou odkazovou schránkou. Štítok s mojím menom bol už takmer úplne zodraný. Vonku bol priam nádherný deň. Útoky kanibalov sa darilo odrážať, lenže nová nákaza, meniaca ľudí na zombie, bola oveľa väčšou hrozbou. Doposiaľ sa však každý problém nejako vyriešil, nebol dôvod myslieť si, že to teraz bude inakšie. Moja bytovka je ďaleko od hraníc, takže existuje takmer nulová pravdepodobnosť, aby bola ohrozená nájazdmi kanibalov a pseudobásnikov, vedených akýmsi mladým revolucionárom, ktorý stále, keď vystupoval v televízii, mal na sebe hrubú vrstvu mejkapu, zrejme aby nebolo vidno početné akné. Tá brada bola tiež iba umelá, možno vlasové implantáty. V skutočnosti nemohol mať viac ako trinásť, možno štrnásť rokov. Na očiach som mu videl, že je pod vplyvom nejakej drogy. To bol dnes už pomaly každý, ale u týchto maniakov, žijúcich na vlastné riziko a dobrovoľne za hranicou, ste si nemohli byť istí, akými genetickými a chemickými úpravami drogy prešli.
Pravdepodobne to robil pre popularitu. Keď je niekto dostatočne populárny, dostane svoj vlastný priestor na internete . . . a to už je len krôčik k moci. O nič iné mu nešlo. Naštudoval zopár starých materiálov a kníh, ktoré sa zachovali z 20. storočia a za hranicou sa množia a rozširujú. Ostatne, občas nejaká prenikne aj dovnútra. Skoro každý má napríklad "načierno" výtlačok Kamasutry a veľmi populárna je aj Biblia. Stavím sa, že nejaké výtlačky by sa našli aj u liberálnejších politikov. Hm, naozaj nie je nič ľahšie, ako odísť za hranicu, a ak je človek trochu sčítaný a má dar reči, zverbovať skupinu pseudobásnikov je tým najmenším problémom. Oveľa väčším problémom je, že pseudobásnici majú prístup k tým najrôznejším zbraniam. Zatiaľ iba vykrikujú, ale raz dôjde aj k tomu, že začnú strieľať.

Stál som teda pred svojou odkazovou schránkou a pozeral na list, ktorý som držal v rukách.
"S poľutovaním vám musíme oznámiť, že váš brat bol pre podozrenie z nákazy vírusom "zombi-2" zlikvidovaný podľa protokolu 125 ministerstva zdravotníctva. Bližšie informácie o uložení ostatkov ako aj video z likvidácie vášho príbuzného nájdete na stránke www.minz.skop"
Takže už nemám brata. Škoda. Vychádzali sme spolu síce zriedkavo, ale pomerne dobre. Žil však príliš promiskuitným životom, takže bolo otázkou času, kedy dostane nejaký vírus. Vyspať sa však so zombiou? To musel byť veľmi zdrogovaný. S drogami mal problém už v škole, to je pravda. Stále to prehnal. Na druhej strane má jeho smrť aj neoceniteľnú výhodu. Môj brat, keďže istý čas robil niečo pre tajnú službu, má, síce malý, ale istý priestor na internete. A keďže jeho telo bolo kvôli nákaze skonfiškované, nastane v poslednej dobe pomerne častý prípad, že jeho internetový priestor bude ako dedičstvo podľa protokolu 589 ministerstva rodinných vecí pridelený najbližšiemu registrovanému rodinnému príslušníkovi, čo som ja. Samozrejme budem musieť absolvovať týždeň chodením po kadejakých úradoch a potom 10 dní rôznych zdravotných vyšetrení, ale za ten priestor to stojí. Dobre, že umrel teraz, tesne po voľbách. Keby ho to skolilo o mesiac neskôr, už by som nemusel dostať nič a jeho priestor by zhabalo SKOP. Už dlhšie sa, v dôsledku rozšírenia zombíckeho vírusu, uvažuje o zmene daného protokolu 589. Takže som možno jeden z posledných, ktorí takto ľahko a zadarmo prídu k svojmu miestečku na internete.
Je to možno trochu nefér, že môj brat bol zlikvidovaný a skonfiškovaný a ja, čo som celý život pre spoločenstvo ani nepohol prstom, nakoniec dostanem svôj priestor, a ak nevykonám žiadnu blbosť a udržím si do smrti čisté konto a čistý štít, budem mať nárok na posmrtný život. Priestor už mám. Stačí sa len šetriť, držať sa dalej od hraníc a od žien, aby som nepadol za obeť kanibalom, pseudobásnikom a zombiám, a ak raz umriem, moja duša bude nalogovaná do môjho internetového priestoru a mám vyhrané. Samozrejme, stačí už len zohnať prachy na registračný poplatok. Ale na to si môžem vziať pôžičku. Mám stály plat a nemám žiadne deti, takže by mi v banke pri vytavovaní pôžičky nemali robiť problémy. Všetko to krásne vychádza.

Vložil som si list do vnútorného vrecka. Po dlhom čase mi poštou prišla aj dobrá správa. Inak samé účty, výpisy, reklamy, žiadosti a prosby o uskladnenie detí rodín z hraničných oblastí. Človek to všetko nestačí hádzať do koša. Nastúpil som do výťahu a stlačil gombík s číslom môjho poschodia. Tesne, než sa dvere zavreli, zachytila ich akási rúčka. Keď sa dvere spätne otvorili, zbadal som, že majiteľkou tej skvostnej belostnej rúčky, je moja suseda z bytu, ktorý susedí s mojim.
Pozdravili sme sa a vymenili si úsmevy. Bola zhruba v mojom veku. Pekná. Slobodná. Bez detí. Priestor nemala, ale pracovala v nejakej organizácii, ktorá vyvíjala upgrade jednej z podporných drog pre deti v predškolskom veku a celkom sa jej darilo, takže ak všetko pôjde hladko, o pár rokov dostane svoj malý, súkromný priestorček. Možno by nebolo zlé, keby sme si naše priestory spojili.
"Dnes vám to sluší."
"Ďakujem."
Upravil som si kravatu.
"Tá šatka . . . to je hodváb?"
"Ale nie, prosím vás . . . to je taká . . . taká stará šatka. Mám ju len preto, že ma v poslednom čase bolí hrdlo, akoby na mňa niečo liezlo."
"Náramne vám pristane k očiam."
"Ďa . . . ďakujem."
"Viete, bývame spolu vedľa seba už . . . koľko?"
"No . . nejaký ten piatok to už bude."
"Tak mi napadlo . . ."
Nikdy som to so ženami nevedel, ale keď ide o internetový priestor, dokážem zo seba vydať maximum.
Ani som ju nemusel dlho presviedčať. Pozvala ma do bytu, a káva nestihla ani vychladnúť, už sme zo seba zhadzovali oblečenie.
Keď sme už ležali nahí na dlážke, susedka sa zháčila.
"Čo ti je?" opýtal som sa.
"Ale nič, ja len . . . neviem, či by som mala . . ."
"Ja neviem, prečo by si nemala. Neblázni. Vieš, ako dlho som nemal ženu? Možno ešte dlhšie, ako ty chlapa."
Presvedčil som ju.

O hodinu neskôr bolo po všetkom.
Ležala vedľa mňa obrátená na bruchu a spala. Hlasno a trochu piskľavo dýchala. Kochal som sa pohľadom na jej krásny biely chrbát. Zrazu som však čosi zbadal. Zasvietil som lampu na nočnom stolíku a tvárou sa priblížil až úplne k jej chrbtu, aby som zistil, že to je síce malý, ale čerstvý a zapálený vred . . .