Každý má rád šťastné konce

Možno nás k takémuto postoju vycvičili juhoamerické telenovely a Hollywood, kde je všetko také krásne, také dokonalé a končí sa, napriek nástrahám intrigánov a prekážkam osudu, sťastne - v náručí milovanej osoby, pri lôžku vyzdravenéhp priateľa, pred oltárom, tri sekundy pred výbuchom bomby, ktorá mala zničiť celý svet, okamih pred tým, ako diabolský Dr. Zlo stlačil gombík, ktorým by všetko to pekné zničil.
Nikto nechce vidieť hlavného hrdinu zomrieť.
Nikto nechce vidieť veľkú lásku nenaplnenú.
Nikto nechce vidieť trpieť zvieratká.
Nikto nechce vidieť, ako chudák kosatka Willi zahynie pri spŕške harpún, alebo že nedokáže preskočiť hrádzu a v polceste sa jej ťažké telo zvalí na chudáka chlapca (citácia "Simpsonovcov").
Iba blázon by sa škodoradostne vytešoval v okamihu, keď sa Rómeo napije jedu a len čo prehltne smrteľné sústo, zobúdza sa jeho láska Júlia s úsmevom a veselou otázkou na perách: "Čo to piješ, zlatko?"
Iba naozaj chorý človek by dokázal pri Caesarovom masakri v senáte kričať: "Do toho, Brutus, ešte, ešte!"
Pretože asi každý, aj ten najposlednejší človiečik, zbožňuje šťastné konce. Prečo?

Tak v prvom rade mu dávajú nádej, že aspoň niekde niekto si žije zaslúžene a spravodlivo šťastným životom, keď už on (nevedno prečo, ale skrátka tak to je) trpí ako hovado v pokore a pokoji. Ak však na vlastné oči vidím, že kdesi (a zväčša to je v magickom L.A. - asi sa tam preťahujem) sa spravodlivosti učinilo zadosť, že skutočná láska triumfuje nad nenávisťou, nevraživosťou a pokrytectvom a že chudobný zbohatne a bohatý sa napraví a všetci spolu nažívajú ako šťastná rodina (už chýba len sám prezident, aby rozhadzoval cukríky zo svojho vládneho kabrioletu), tak mám nádej, kdesi veľmi hlboko v mozgu sa začína preberať a nahlodávať ma, maličká nádej, že ak to už raz môže stretnúť niekoho na filmovom plátne, prečo by to, všakže, nemohlo stretnúť aj mňa.

Čo však robia happyendy v skutočnosti? Klamú úbohého človiečika, ktorý ich hltá ako krupicovú kašu poliatu sladučkým sirupom. Pekne mu natisnú do hlavy, že predsa človeku, ak je pravda na jeho strane, sa nič nemôže stať. Že aj do škaredého a tučného chlapca sa môže zamilovať kráľovná krásy - samozrejme, divák si už odmyslí fakt, že oným tučným škaredým chlapcom je mierne zamaskovaný Tom Cruise a tou kráľovnou krásy je krásna Angelina Jolie, ktorá má v scenári napísané, že jej dobré srdce hľadá skutočné ideály a nehľadí na zovňajšok. Človek je dokonale oklamaný a potom sa čuduje, prečo dočerta nežije s Angelinou, keď je presne taký tučný a škaredý ako zamaskovaný Cruise - možno aj tučnejší a škaredší.

Lenže to je to isté, ako s mimozemšťanmi. Tí totiž vždy pristanú len v Amerike. A aj keď chcú zaútočiť na svet a zničiť ľudskú civilizáciu, tak sa zamerajú na USA. Nečudo, veď mimozemšťania sú na vyššej úrovni ako my, tí dobre vedia, kde je centrum. Alebo že by aj oni boli takí znechutení z hollywoodskych "drístov" a happyendových sladkých somarín, že sa rozhodli s tým zatočiť. A možno v skutočnosti nechcú zničiť Zem, ale iba Hollywood a oslobodiť tak nás ostatných od týchto mozgy-gumujúcich paskvilov. Ktovie, faktom ostáva, že zaútočia stále iba na ameriku. Naštastie tá má po ruke stále nejakých hrdinov. Nevšimol si niekto, či nie je nejaký comixový superhrdina napríklad z Belgicka? Alebo Indonézie?
S výnimkou Supermana sú všetci z ameriky. A on, chudák, tam pristál až z ďalekého vesmíru tiež.
Vskutku skvelá dohoda - my máme superhrdinov a hrdinov a na oplátku všetky pohromy, katastrofy a obludy budú útočiť na nás. Lebo taká Godzilla (áno, viem, že tá nie je americkým vynálezom, ale Japonsko je v tomto ohľade tiež niekedy podobné a navyše nikomu už na um nepríde Godzilla na um v inej súvislosti ako Emmerichovom hollywoodskom remakeu) ak by zaútočila na Slovensko, ak by sa napríklad vynorila z Liptovskej Mary či Zempínskej Šíravy, asi by sa musel z hrobu prebrať Jánošík so svojou skupinou hôrnych chlapcov, inak by sme boli v peknej šlamastike a Tatry i Fatry by zrovnali so zemou. Aj taký King-Kong (ďalší ázijský brat, aj keď Jackson sa postaral, aby sa o ňom už rozmýšľalo len v pôsobivom hollywoodskom kontexte) by sa na Slovensku asi neuživil, ten by sa mohol vyšplhať maximálne na budovu Slovenskej televízie v Mlynskej doline alebo na Kamzík, vyššie by už asi nevyšiel. Ešte, že tu máme fabriku na sny a môžeme si pre prídel farebného šťastia zájsť do kina.

Happyendy deformujú, vzďaľujú človeka od reality. Na druhej strane poskytujú človeku úľavu a možnosť zabudnúť na svoje každodenné starosti - je to však dvojsečná zbraň, pretože v porovnaní s osudmi fimových postáv v amerických filmoch (a človek porovnáva vždy) sa môže bežný divák trápiť ešte viac. Je to však oddych a nenáročná zábava a preto budú mať stále veľký úspech. Ja tiež niekedy podľahnem lákaniu ľahkého odreagovania, ide len o to, pozerať sa na takéto diela z nadhľadu a nepripúšťať si ich k telu (a do hlavy). Inak vás to potopí. Lebo všetko to je jedna veľká vyfabrikovaná fikcia.