Vianočné zombie

Najznámejší výrok jedného z najvýznamnejších filozofov Friedricha Nietzscheho znie "Gott is tot!" Myslím, že pravý duch a poslanie Vianoc sú na tom podobne . . . Stačí nahliadnuť do 
niektorého z množstva supermarketov jednej z komerčných obchoddných sietí, ktoré sa rozprestierajú po celom Slovensku ako chápadlá chobotnice. Myslíte, že tie davy bezprízorných nakupujúcich hľadajú medzi regálmi a akciami spásu, že keď
sa skláňajú k zemi po tovar uložený na spodných policiach, tak sa klaňajú prichádzajúcemu vykupiteľovi?
Nemusíte ale zastávať priamo kresťanské stanovisko, nemusíte byť dokonca ani veriaci, aby ste pochopili, že oveľa viac, ako o sviatky pokoja, oddychu, uvedomovania si základných morálnych hodnôt, medziľudskej solidarity, rodinného zblíženia a podobne, sa jedná o sviatky nakupovania, márnotratnosti, prežierania sa, nervozity a falošného svätuškárstva, alibizmu a pretvárky, pekne schované za štedrosť.
Možno až príliš moralizujem . . .

Išiel som si kúpiť pred jeden zo supermarketov stromček. Od detstva sme zvyknutí na živý stromček, až donedávna sme používali veľmi ekologický spôsob - mali sme zo starého vešiaka ručne urobený "nástavec" do ktorého stačilo ponapichovať vetvičky a výsledné dielo budilo dojem statného živého stromčeka a pritom sme nemuseli ničiť prírodu, vyrubovať mladé zdravé stromy, jednoduche sme pozbierali a poorezávali vetvy, ktoré popadali v lese na zem . . . Odkedy však odišiel otec do Anglicka a ja sám nie som príliš schopný ani kapra zabiť ani čečinu nanosiť, kupujeme stromček živý . . . je to menej šetrné k prírode, ale vôňa ihličia a kvalita farby a ihličia dotvárajú atmosféru Vianoc.
Lenže keď od nás za maličký stromček tohto roku pýtali 1000 korún, otočili sme sa so sestrou smerom chrbtom k supermarketu a tvárou domov a napokon sa uspokojili s útlou borovicou zo záhradky kamarátovej babky. Vyrúbať z lesa mladý a zdravý strom a potom ešte na tejto devastácii zarábať takýmto spôsobom? Ľudia zarábajú na symboloch. 

Kamarát potreboval na poslednú chvíľu kúpiť baliaci papier a náhodou sme sa vyskytovali v blízkosti veľkého hypermarketu s jasnými červenými svietiacimi písmenami. Vošli sme do blázinca a začali slalom medzi zombiami hypnoticky ťahanými obrovskými nákupnými vozíkmi, ktoré boli hladné a pýtali jesť. Snažil som sa uhýbať ako to len šlo, no nie vždy sa to podarilo. A tak sa stalo, že mi párkrát prešli cez nohu, či do mňa vrazili. Prekvapivá však pre mňa bola reakcia ľudí, ktorí do mňa narazili. Nebola totiž žiadna. Ani na mňa nepozreli. Ako keby ste bicyklom prešli po kamienku. Trochu vás nadhodí, no nevenujete mu pozornosť. Prehliadli ma kalným pohľadom, ktorý mi je nechutne známy z Romerových filmov. Všetko to boli stredostavovský bratislaváci v strednom a vyššom veku, generácia, ktorá nám mladým zvykne zostra bez servítok vykričať do tváre, akí sme nevychovaní a drzí.
Nech im teda mrazené kapre a litre prifarbených nápojov padnú na úžitok.

Minule som počul v rádiu štatistiku o tom, koľko plánujú ľudia minúť počas predvianočných príprav na darčeky, alkohol, sladkosti . . . Celkom poučný štatistika o tom, koľko dokážeme pomíňať. Zarážajúci ale bol záver, v ktorom redaktor povedal: "No oproti ostatným štátom Európskej únie stále zaostávame!"
Neviem, aké malo byť vyznenie. Mohlo to byť tak, že tento záverečný súd celé ladenie príspevku obrátiť na karhavý tón a povedať, že i keď teda míňame nehorázne prachy, stále na tom nie sme najhoršie, ale dosť možné je aj to (a to je horší prípad), že touto vetou mali byť poslucháči povzbudení, veď všetkým je jasné, ako sa Slovensko snaží podobať čo najviac západu.

No a na záver uvediem povzdych jedného môjho spolužiaka, ktorý pri rozmýšľaní nad darčekmi svojich neterí a synovcov povedal: "To je strašné, oni mi nakreslia obrázok, vystrihnú vystrihovačku alebo napíšu verčovačku a je to . . . no ja im každému musím kúpiť nejakú hračku!"
Neučíme naše deti (tak, ako to učili naši rodičia nás, keď sme boli malí) už od útleho veku takémuto materializmu, nepestuje v nás spoločnosť takúto zodpovednosť voči všetkým známym zahrnúť ich darmi, lebo to je merítkom vyjadrenia našej lásky voči nim? Nemá čarbanica od päťročného decka, ktoré ešte nemá zdeformované chápanie vianočných hodnôt a cíti potrebu obdarovať rodičov preto, že ich má rado, oveľa hodnotnejšie, ako drahé darčeky "z povinnosti"?