Tajomstvo ľudskej predtuchy

Tým „orgánom“ je Brinner-Brockerovo teliesko, ktoré sa nachádza v pravej hemisfére ľudského mozgu. Je to maličký lalôčik o priemere sotva jedného milimetra, situovaný pod mozgovou kôrou, vklinený medzi oblasti, ktoré riadia sluch a hmat. Pomenované je podľa dvojice vedcov – rakúskeho neurochirurga Adheima Brinnera a nemeckého psychológa Ludviga Brockera, ktorí sa koncom sedemdesiatych rokov začali zaoberať výskumom ľudskej predtuchy. Spočiatku sa L. Brocker spojil so svojim renomovaným rakúskym kolegom, aby spolu medicínsky preskúmali fenomén déja - vú . Spoločná práca ich však priviedla k zaujímavému objavu malého teliesku, ktoré pozoruhodne reagovalo v prípadoch, kedy skúmané osoby mali vstúpiť do tmavej miestnosti za zavretými dverami, o ktorej im bolo povedané, že ich tam čaká „prekvapenie“, no nech sa neboja. Za dverami miestnosti bol ukrytý asistent, ktorý na testovanú osobu vyskočil a nastrašil ju, keď vstúpila. Tento bizarný vedecký experiment odviedol dvojicu vedcov od štúdie déja vú a upriamil ich na orgán, ktorý podľa všetkého tesne pred „akciou“ človeka na danú akciu upozorní. Predtucha niečoho zlého, pocit, že niečo nie je v poriadku, že sa čoskoro niečo zlé prihodí, že sa stane niečo nepríjemné, to je dielom Brinner-Brockerovho telieska. To vyšle do mozgu jemné signály, ktoré organizmus upovedomia len milisekundy pred samotnou udalosťou, aby zareagoval a chránil sa. Tesne pred tým, než sa totiž „stane niečo zlé“, než sa zrúti budova, stane sa havária, padne výstrel, niekto niekoho napadne a pod., čiže pred samotným vznikom udalosti samotná udalosť už existuje. Bežná realita, v ktorej, napríklad, nevybuchujú autobusy, je pred výbuchom autobusu narušená zvláštnymi „zhodami“ udalostí, čo má za dôsledok drobné vlnenie (toto vlnenie sa stále skúma, najbližšie má k akustickému vlneniu), ktoré zaregistruje práve Brinner-Brockerovo teliesko a to vyšle jemný elektrický signál. Keď sa tak udeje, je už väčšinou neskoro na to, aby človek z autobusu vystúpil pred výbuchom. Dá sa preto povedať, že toto teliesko je pomerne zbytočné, len nás tesne pred tým, než sa niečo zlé stane, upozorní, že sa niečo zlé stane a vzápätí na to sa to niečo zlé stane. To bol záver, ku ktorému dvojica vedcov dospela. Lenže výskum pokračoval ďalej. Koncom osemdesiatych rokov francúzsky neurochirurg Jean Montgomery De Flateau začal skúmať toto teliesko a snažil sa prísť na to, ako funguje. Jeho pokusy ho priviedli k zisteniu, že nie každý človek má Brinner-Brockerovo teliesko rovnako veľké a nie u každého rovnako reaguje. Dospel k záveru, ktorý síce nevedel bližšie odôvodniť, no experimenty ho potvrdili. Ľaváci majú toto teliesko nepatrne väčšie. To znamená, že dokáže lepšie vnímať vlnenie a včaššie zareagovať. Aj keď sa jedná o stotiny milisekúnd. Ďalej skúmal len ľavákov. Keďže sa teliesko nachádza v pravej hemisfére, ktorá je u ľavákov aktívnejšia, je tento objav pochopiteľný. Lenže potom nastalo zistenie, ktoré si už francúzsky vedec nevedel vysvetliť. Aj niektorí ľaváci mali väčšie teliesko. Boli to tí, ktorí pochádzali z jednovaječných dvojičiek. Veľkosť Brinner-Brockerovho telieska u jednovaječných dvojičiek ľavákov je takmer dvojnásobná, než u bežného človeka praváka, ktorý nie je jednou z jednovaječných dvojičiek. De Flateau išiel ďalej a skúmal aj trojičky. Lenže tie mali veľkosť ako bežní ľaváci. No keď sa zameral na štvorčatá, zistil, že veľkosť je zasa väčšia. Americký psychológ Newton Nerby, fascinovaný výsledkami De Flateauovho výskumu, v roku 1998 začal sporný „vedecký“ výskum, pri ktorom Nerby skúmal muža menom Jan Petersen Stu, tridsaťpäťročného potomka prisťahovalcov z Nórska, ktorý pochádzal zo šestorčiat, pričom jeho päť súrodencov žilo niekde inde a Jan o nich nemal bližšie správy. Nerby urobil mnoho pokusov a experimentov a jeho záver je nasledovný: Ak na Jana nastražili nejaký nepríjemný žart (napr. sedeli v jednej miestnosti, rozprávali sa a dohodli sa, že na určený slovný signál začnú všetci striedavo jemne zadržiavať dych – Jan neznášal zadržiavanie dychu, odkedy sa skoro utopil v bazéne, keď mal deväť rokov), pri deviatich z desiatich pokusov do pol minúty od započatia dohodnutej „zrady“ zistil, že sa niečo deje a po tomto zameraní veľmi rýchlo odhalil, čo je vo veci. To sa týka tzv. „nepríjemných tušení a pocitov“, no pri štúdii „nečakaných a náhlych udalostí a nehôd“ bol výskum ešte šokujúcejší. Pri neohlásenom experimente sa mal Jan dostaviť do stredu poľa, kde na neho čakal Nerby pri stole, na ktorom boli nejaké pomôcky a merací prístroj. Nerby povedal, že s ním chce urobiť experiment, pri ktorom mal Jan sedieť so zavretými očami, ruky mal mať položené na stole a Nerby mal náhodne bodať ceruzkou raz do jednej alebo do druhej ruky a Jan mal vždy, keď pocíti, že Nerby chce bodnúť, stiahnuť ruku, do ktorej cítil, že má Nerby bodnúť. Nerby povedal, že chce urobiť experiment mimo laboratórií, v prirodzenom prostredí, aby vylúčil pôsobenie stresu laboratórneho prostredia. Skutočnosť, o ktorej však oklamaný Jan nevedel, bola tá, že na pahorku za poľom bol ukrytý a zamaskovaný ostreľovač so zameriavacou ostreľovacou puškou a slepým nábojom, ktorý mal náhodne (ani Nerby nevedel, kedy) na Jana, kráčajúceho do stredu poľa k Nerbymu, vystreliť. Niekoľko metrov pred Nerbym a stolom sa Jan zrazu vrhol na zem, tesne po tom zaznel výstrel a neďaleko Jana sa do zeme zavŕtala guľka. Ďalšie podobné experimenty, ktoré sa stupňovali, potvrdili, že schopnosť predtuchy Jana Petersena Stu je nadpriemerne veľká. Záver, ktorý Nerby predložil v roku 2002 vedeckej komore, bol viac než kontroverzný a Nerby sa hodlal pustiť do ďalšieho výskumu, ktorý však vyžadoval aj značnú genetickú pomoc. Chcel totiž skúmať šestorčatá, osmeročatá, desatorčatá a vyššie pochádzajúceho spoza polárneho kruhu, ktoré sú od seba navzájom oddelené, no takúto skúmanú cieľovú skupinu nebolo možné zohnať, preto Nerby žiadal o možnosť spolupráce s najlepšími genetikmi, aby požadované cieľové skupiny mohol vytvoriť. K začatiu tohto výskumu však nedošlo, pretože Newton Nerby a Jan Petersen Stu záhadne zmizli pri súkromnom lete na konferenciu do Rio de Janeiro. Od roku 2002 sa vo výskume Brinner-Brockerovho telieska, De Flateauovej teórie a tzv. Nerbyho experimentu STU nepokračuje a všetky dostupné materiály sa okresali na základné údaje, dostať sa k podrobným správam a výsledkom Nerbyho a De Flateauových výskumov je nemožné. O orgáne, ktorý má pravdepodobne na svedomí naše predtuchy a tušenia, sa neučí na žiadnej medicínskej škole a nezmieňuje sa o ňom žiadna učebnica či odborná literatúra. PS: Článok je dielom fikcie, všetky udalosti a mená v ňom sú vymyslené a akákoľvek podobnosť s reálnymi udalosťami a skutočnými osobami živými či mŕtvymi je čisto náhodná.