Po tom, ako Zuzana Čaputová ohlásila, že nebude druhýkrát kandidovať na post prezidentky SR, viacero komentátorov spustilo plač a náreky s posolstvom, že bez prezidentky Čaputovej na Slovensku padne demokracia a skončí život, tak ako ho poznáme. Akoby ústava písala, že ona osobne je súčasťou systému. Jednou z bŕzd a protiváh k parlamentu a vláde.
Nie, že by nebola dobrou prezidentkou, ale tieto magické schopnosti poslednej bojovníčky za demokraciu, ktoré sú jej prisudzované sa vzťahujú na každého, kto sa stane prezidentom a bude sa riadiť ústavou a jej zvyklosťami. Každý slušný demokrat môže byť hrádzou proti systému, aký nová vláda predstavuje.
Zo zoznamu kandidátov, ktorí svoju kandidatúru potvrdili je takým Ivan Korčok. Určitú formu podpory získal od bývalého prezidenta Kisku, aj od prezidentky Čaputovej. Čo je však pre kandidatúru dôležité, že aj od množstva občanov. Podľa vlastných vyjadrení získal nie len potrebných pätnásťtisíc podpisov pod petíciu na kandidatúru, ale viac ako tridsaťtisíc a toto číslo stále rastie.
Z pohľadu demokratického voliča ide o jasnú voľbu. Človek, ktorý za sebou nemá škandály, prichádzajúci z prostredia diplomacie, ale najmä má skutočnú šancu vyhrať.
Zameišať karty môžu ešte politické strany. Najmä PS, ktorá sa môže po parlamentných voľbách cítiť dostatočne silná na vlastného kandidáta. Ostáva len veriť, že v strane budú mať dosť politickej prezieravosti na to, aby pochopili, že sa neoplatí v dnešnej situácii trieštiť hlasy. Na druhej strane koaličné strany sa pravdepodobne zachovajú racionálne a podporia jedného kandidáta. SNS nie je v pozícii, aby tam šiel niekto s ich podporou. Odniesol by si akurát tak hanbu a odkryl by slabosť národnej strany. Smer sa na situáciu môže pozerať z iného uhla. Vďaka podpore kandidáta Hlasu dokáže svoj klon oslabiť a v lepšom prípade aj rozbiť. Nebolo by to prvýkrát čo sa mu niečo podobné podarilo.
Peter Pellegrini ešte oficiálne neohlásil svoju kandidatúru, ale podľa všetkých svojich vyjadrení a aktivít k tomu smeruje. Alebo ako vraví klasik, nevravím, že kandiduje, ale ak by kandidoval, nesprával by sa inak.
Pred parlamentnými voľbami vznikol, teraz si požičiam definíciu od chlapcov zo Silného výberu, okolo Pellegriniho cargo cult. Len preto, že robil pohyby ako demokrat, otváral ústa ako demokrat a česal sa ako demokrat, ešte neznamená, že je to demokrat. Tá technická a ideologická časť za tým, to podstatné tomu chýba. Vkročením do nedemokratickej koalície, do ktorej celý čas smeroval bolo vyvrátením obrazu demokrata, ktorý sa pracne snažil budovať.
Pre Smer, ktorý sa s vervou pustil do rozvratu demokratických inštitúcií by to bol svojim ironickým spôsobom už druhý prezident. Najpr to bol Gašparovič, ktorý sa iba cítil členom Smeru, aj keď vzišiel z HZDS, resp. HZD. No a teraz Pellegrini z Hlasu, ktorý stále formálne existuje, aj keď jeko pohltenie Smerom je stále reálnejší scenár.
Pre Pellegriniho je to pozícia, ktorá sa z podstaty jeho pôsobenia dá vykonávať aj celkom jednoducho. Predseda Hlasu by sa dokázal naozaj aktívne venovať reprezentatívnej časti výkonu funkcie. Usmievať sa a mávať. To sú činnosti ktoré mu šli a bol v nich dobrý. No to na výkon funkcie prezidenta to nestačí. Ochrana ústavnosti a demokracie očividne nie sú karty s ktroými plánuje hrať.
Áno, existujú aj ďalší kandidáti, ktorí sa ešte oficiálne nezapojili do kampane, ale môžu zamiešať viac alebo menej poradím. Kandidatúru nevyvrátil Robert Mistrík. Z diplomacie by sa do paláca chceli prepracovať Kubiš a Weiss. Povráva sa o europoslankyni Lexman. Na a samozrejme nemôžeme zabudnúť na ví-ťa-za Harabina bez ktorého by to nebolo ono.
V tejto krajine môžeme očakávať čokoľvek, ale ostáva nám dúfať, že si zvolíme kvalitného, rozhľadeného, demokratického prezidenta. Jednak ako záruku protiváhy proti dnešnej vláde, ale zároveň aj aktívneho presadzovateľa rozumnej a konštruktívnej politiky.
