Na začiatku našich dejín stál cudzinec Frank Samo, kupec. Jeho obchodné vzdelanie sa stalo základom nášho blahobytu, čoho svedectvom je aj jeho dvanásť žien. Mať niečoho do tucta znamená, mať všetkého dosť. Dvanásť v tucte je celok vo svojej úplnosti.
Po ňom prišiel Pribina, náš najstarší kvázi Slovák. Nebol nijak zhovorčivý a jediné čo od neho máme, ale to nevieme nájsť, je kostol. Ináč bol celkom neschopný, lebo sa nechal zo svojej rodnej osady vyhnať moravskými Mojmírovcami, ktorí sa iste radi nechajú presvedčiť o tom, že sú z vôle premiéra Staroslovákmi.
Svätopluk bol Staroslovákom ako repa. Bol taký dobrák, že sa pod jeho správu nechali podmaniť dokonca aj bratia Staročesi. Iste ich nalákal za použitia svojho veľkonočného korbáča, ktorým ich mlátil „říp neříp" a to nie len na Veľkú noc. Tento korbáč mu slúžil aj ako názorná pedagogické pomôcka, o ktorej použití si jeho synovia mysleli svoje. Nevedeli sa postarať o otcovu roľu. Zlomili sa ako osamelé prútiky vo vetre.
Nomádske protinárodné živly nám následne zobrali Dolnú zem. Oni síce tvrdia, že sme im ju vydali za bieleho koňa, ale takú sprostosť sú schopní uveriť iba nomádi. Svätopluk bol síce mocný, ale kráľovský titul nezískal. Jednoducho si vtedajší pápež (iste ďalší protinárodný živel) uvedomil, že rozhadzovanie kráľovských titulov lárom-fárom nemá zmysel. Nám to však svorne nevadí, lebo slovenská ústna tradícia sa nestará o cirkevnú nomenklatúru a za slovenského kráľa korunuje trebárs aj Mathiasa Cákyho. Čo koho do toho že bol Uhor.
Základom nášho ekonomického blahobytu sa následne stali karpatskí Nemeci, ktorých sme s vďakou podpísanou od samotného Beneša poslali za Moravu. Slováci si zabrali mestá, naučili sa jazykovej rôznorodosti a v dôsledku romantických staroslovanských tradícii sa plodili ako zmyslov zbavení. Napokon sa z tohto národa začala stávať štatistická nevyhnutnosť. Čím boli chudobnejší, tým viacej plodili.
Na našom území sa dodnes dopestuje najviac najkrajších Hornouhoriek na meter štvorcový ornej pôdy.
Preto sa nás, obyvateľov Hornej zeme (familiárne volanej Felvídek), zľakli tí na Dolnej zemi a rozhodli sa nám kradnúť deti. Tak sa na svet predrali dvaja najväčší Slováci 19.storočia. Ľudovít Košút a Lájos Stúr. Veršíky na rôznu tému im vymýšľali ďalší dvaja veľkí Slováci, Pál Ország Csillagunnepelt a Alexander Petófiovie. Spoločne sa bili za práva nášho národa, len jeden za ten svoj a ten druhý za ten svoj.
Cez spoločný štát s Čechmi sme sa prehrýzli s vylomenými zubami. Napokon sa nám podarilo oslobodiť sa z pod nadvlády cudzincov. Stali sme sa pánmi svojho vlastného sveta, a začali sme si uvedomovať, že blahobyt národa sa nezíska tým, že sa majú blahobytne len niektorí Slováci. Nech sa búšia do hrude akokoľvek silno a nech si lejú busty z bronzu trebárs aj rovno na hlavu.
V histórii posledných rokov raz niekto povedal, že spraví zo Slovenska druhé Švajčiarsko. Táto osoba sa vryla do letokruhov pamäte nášho národa ako jej kvázi otec. Bol taký šťastný zo svojho úspechu, že krajinka snov sa zmenila na čiernu dieru miznnúceho blahobytu. Odchádzal azda s plačom, ale i potmehúdskym pohľadom. Všetci sa báli, že sa raz vráti a bude plakať a hlavne spievať falošné piesne ďalej. Jeho potomstvo sprivatizovalo národný film a tomu sa následne začalo dariť. Po ôsmych rokoch.
Potom prišiel iný otec, trativod, ktorý nás prehodil na správnu koľaj. Koľaj správnej šírky a normatívnej dĺžky nás dostala do stabilného košiara európskych krajín, v ktorých sa míňajú všetky peniaze na to, aby sa pestovali banány na odvrátenej strane mesiaca a na agrárnikov, ktorí orú s pluhom a volom, pričom dostávajú príplatok za udržiavanie živých tradícií. Tento otec národa sa taktiež lúčil s potmehúdskym pohľadom a ani jeho dodnes nik nepresvedčil, aby sa radšej nevracal.
Tretiu cestu nášho národa, smerom k vysnívaným švajčiarskym dôchodkom, načrtol mladý a nádejný ľavicový politik. Jeho nápady hraničia s tzv. sedliackou logikou a nezdravým názorom, že keď vám niekto zaplatí kortešačky, môže si potom nakradnúť čo chce a kde chce. Však podľa vzoru Chlap, Jánošík, Dub, Stroj. Keď si CHLAP a na krajskom úrade sedí niekto ako HRDINA, odsekni si DUB v chránenej doline a budeš mať za to parádny STROJ. Tohto vraj podporuje každý druhý Slovák, pričom ja som dodnes toho druhého nestretol, a to každý deň stretávam veľmi veľa druhých Slovákov.
A títo traja otcovia sa vôbec nemajú radi, bijú sa do hrude, vraj ktorý z nich je ten lepší papá. Žiaľ, matrimoniálne črty hornouhorských matiek nemá kto obdivovať, aj keď by sa nám v tej záplave chlapsko-jánošíkovskej hrdosti nejaká tá Matka národa zišla.
Poďme k riešeniu hospodárskej krízy. U nás v Hornom Uhorsku sa rodia samé pekné Hornouhorky a keby sme ich vývoz zarátali do HDP, tak by sme boli niekde na 20% rastu a o salde zahraničného obchodu ani nechcem hovoriť. Hornouhorkov vyvážame poslabšie, ale to bude asi tým, že nerastú do správnych tvarov schválených euronoriem.
Naším najväčším problémom sa zrejme stalo ono prekliatie rozviazaných prútikov. Najväčším úspechom tejto krízy by bolo, keby sa naši experti spojili do jedného korbáča. Nech sa konečne dohodnú tie naše hlavy pomazané a nech nás konečne zachránia pred zlom. Ale z nás asi naveky ostane krajina dvoch, prípadne troch synov, ktorí sa do krvi pohádajú kvôli kúsku otcovej role a radšej ju nechajú zarásť burinou.
A preto máme tak veľa lesov.
