V Bratislave opravujú náš tzv. národný symbol. Bratislavský hrad, ktorý sa zrejme nedopatrením dostal priamo na slovenské centy. Pri výbere sa prejavila jedna z typických vlastností Slovákov, ktorí sa tak radi vidia cez oči tých druhých (teda pokiaľ nie sme zošňurovaní nejakou trikolórou). Vyvolení sa rozhodli vybrať si za národný symbol to jediné čo turisti poznajú z našej vlasti. Po prvých kontaktoch s našou svojskou kultúrou sa totižto ďalej dostanú len tí odvážnejší. Spoznajú nás len cez otočenú stoličku. Išiel som s rodičmi popod lešenia na hrade, hneď popri naznačených múroch starého chrámu, a pochvaľoval som si, že hradnú omietku búrajú iste odborníci. To je prvý príbeh, kedy som mal radšej múdro mlčať. Hneď za mojím výrokom sa z lešenia rinula rytmika východoslovenského nárečia, plná nadávok za sprievodu pískania si nejakej ľudovej piesne. Môj otec sa na mňa blahosklonne usmial a nevenoval mojej naivite bližšiu pozornosť.
V rýchliku do Tatier sme prechádzali okolo Púchova. Spomenul som si na môjho deda a priateľke som sa pochválil, že dedo iste behal po tom či onom kopci. Len som nevedel zaradiť, ktoré to je pohorie. Tok mojich emócií zahatal dovtedy mlčiaci pán, sediaci pri okne. Pousmial sa a poznamenal, že môj učiteľ geografie musel byť veľmi zlý. Vymenoval mená kopcov a pohorí v okruhu 20 km a začal rozprávať svoj životný príbeh. Keďže naň nemám autorské práva, pomlčím o ňom. Mojím vlastným faktom však ostalo, že od tej chvíli som vo vlaku neprehodil žiadnu zmysluplnú vetu. Ostal som radšej múdro mlčať. Sedieť vedľa múdrejších by malo umlčať každého.
Na tieto dva príbehy som si spomenul, keď som išiel vlakom a vedľa mňa sedeli tri postaršie panie. Popri štrikovaní zistili o sebe, že pochádzajú z toho istého regiónu a začali spomínať. Chcel som si dať na uši sluchátka, no odhodlal som sa na neslušnosť najväčšieho rázu a započúval som sa do ich rozhovoru. Nasledovali otázky: „Poznáte toho XY z horného konca?“ „Ako by nie. Veď to bol môj spolužiak.“ Panie sa dostali cez celý chotár a z ich vyprávania som mal pocit, že som spoznal celú dedinu.
O týždeň som išiel vlakom domov a cestovali so mnou dve mladé slečny. Nedalo sa ich nepočuť, aj keď som mal na ušiach sluchátka. Ich rozhovor ma zaviedol do sveta módy a tak som sa dozvedel, že slečna vedľa nich má nemodernú farbu trička. Vraj vyšla z módy pred rokom. Slečna nebrala ich dišputu osobne a plne sa venovala pozorovaniu krajiny utekajúcej na západ. Múdro som pomlčal nad ich neohrabanosťou a iba som sa pousmial. Spomenul som si na svoje mládežnícke prešľapy a nervózne som sa pousmieval zvyšok stokilometrovej cesty. Tok nepotrebných informácií urozprávanej mládeže sa neprestajne obtieral o istoty môjho duševného presvedčenia, že všetci raz dospejeme. Podmýval tento pevný breh a skalopevný dom viery v rozvoj osobnosti sa nakláňal k nekonečnej pravdepodobnosti pádu do hĺbky toku.
Nech sa stanú tieto príbehy memorandom a manifestom mojich blogov. Nech mlčím, kedy nemám čo povedať a nech kričím, keď som ovládaný mladíckou naivitou. Nech mi je odpustený omyl z idealizmu a nech je prekliaty deň, kedy si začnem myslieť, že som merítkom pravdy. Nech z podhubia mojej kritickej mysle nikdy nevzrastie zhnitý hríb plný prázdnoty presvedčenia o najslnečnejšom mieste na slnku.
