Hneď po vojne sa opäť stal občanom Československa. Zmeny však nedali na seba dlho čakať a kým môj dedo balil starú mamu popri budovaní trati mládeže, prišiel február 1948. Stal sa občanom Československej socialistickej republiky. Národ opäť raz dostal príučku a štát začal selektovať, ktorý občan je dostatočne súci a ktorý nie. Kádrovanie, prenasledovanie a dnes groteskne vyznievajúce súdy, v ktorých ničili životy nevinných spoluobčanov a ich rodín. Občianska spoločnosť zatiahla spiatočku a väčšina národa hlúpo nasledovala ciele päťročníc, kulty prezidentov. Keď sa zrazu objavil náznak zmien, eufemisticky volaných komunizmus s ľudskou tvárou, tá štipka „občianstva" sa opäť raz drala na povrch. Ale masy len slepo nasledovali mladú generáciu komunistov, ktorých vzťah občianstvu sa iba málo podobal ideálu. Ale zjavil sa v temnote ako maják. A ten zahasili tanky. Občan nebol nikým, len rozvláčeným zdrapom pod pásmi tankov.
Nasledovala normalizačná výchova. Sociálna korupcia sa rozvalila po slovenských hájoch a konformná akceptácia plných brúch, lacných pračiek a škodoviek, narýchlo postavených bytov. Občan opäť raz nestál ani za kvapku moču a jeho jedinou úlohou bolo mlčať a tupo nasledovať proces normalizácie. Prešlo dvadsať rokov a druhá povojnová generácia občanov začala tušiť, že niečo smrdí v tom krásnom, mierumilovnom červenom svete. Začal sa rok zmien. Jeseň 1988 až zima 1989 sa stali svedkami postupného prerodu husákových detí, ktoré vytiahli do ulíc a začali kričať, čo si vlastne myslia. Občianstvo sa opäť stalo stredobodom života. Občan chcel konečne vykríknuť a povedať svoj názor, chcel sa vysmiať politikom a socialistickým kádrom a nahlas zakričať - dosť. Rok 1989 sa stal jedným z prvých prejavov občianskej spoločnosti v plienkach. Naivita prevalcovala rozum. Prišlo prebudenie, rozpad Československej federatívnej republiky a občan opäť raz menil občiansky preukaz - stal sa občanom Slovenskej republiky.
Príklad môjho starého otca je názorným dokladom historického šialenstva, ktoré viedlo k apatii voči podstate občianstva. Jeden muž, žijúci v tej istej dedine celý svoj život bol občanom Rakúsko-Uhorska, Československej republiky, Slovenskej republiky, Československej socialistickej republiky, Česko-slovenskej socialistickej republiky, Česko-Slovenskej federatívnej republiky a Slovenskej republiky. Celý ten čas bola požiadavka po jeho občianskej povinnosti žiadaná len počas volieb, kedy ho manipulovali, klamali a napokon aj tak okradli. Keď môj starý otec umrel, bol som malý. Neviem čo si myslel o demokracii, či občianstve. Ale obraz občianskej spoločnosti, ktorý sledujem dnes, napovedá o tom, čo si myslí väčšina obyvateľov SR. Občan je len ďalšie pomenovanie bez obsahu. Alebo nie?
