Ako štvorročný som stál na korčuliach, no musím pripustiť, že na hokejistu to nikdy nebolo a do svojich dvanástich som nebol schopný zabrzdiť tak, ako to robia starší bratia. Potom mi noha narástla, a rodičia si nemohli dovoliť kúpiť nový pár (pre mnohých nepredstaviteľné, pre deti 90´tych rokov reálne). Navyše som sa zľakol kontaktných športov, keď mi ako 5 ročnému synovi správcu ihriska (rozumej: vždy stojacemu na bielej čiare), napálili futbalová loptu rovno do hlavy a mne sa natrhlo ucho. Teda vybral som si šport viac individuálnejší a pre mňa bezpečnejší - lukostreľbe. Len si to predstavte, doma zbúchaný luk z laminátu, veľké voľné dve ihriská a v pozadí Sitno. Streľba sa skončila v momente, kedy sa nám minuli šípy z trstiny a už sa nám nechcelo ísť päť kilometrov po novú. Toľko k môjmu vzťahu k športu.
Aj moji bratia opustili cestu nádejných športovcov. Jeden brat asi vtedy, keď mu puk spravil indiánsky nos a druhý opustil futbal, lebo mal problémy s kolenami, dochádzkou a pubertou. Tiež k tomu prispela neprístupnosť športovísk a finančná náročnosť, s ktorou sa nemohla popasovať väčšina rodín na vidieku. Skúsili privatizáciu a vrazili svoje úspory do „cenných papierov", aby sa teraz z ich ziskov pretŕčali v telke tí, čo mali z toho reálny úžitok. Ihrisko sa symptomaticky v roku 1998 premenilo na guláš party pre Mečiara a podávali tam párky zadarmo a bez športu. Miki vtedy bicykloval po dedine a naše babky demokratky precvičovali iný šport - „hod zhnitou paradajkou". Napokon naši zmlátili rozhodcu tak, že bol v rekonvalescencii tri mesiace a tak išiel príbeh športu v našej dedine svojím vlastným nepredvídateľným smerom.
Z pozície týchto skúseností vám poviem na rovinu to, čo mnohí moji známi odhalili až po zápase s Čechmi. Náš šport ide ku dnu, podobne ako školstvo, veda a kultúra. Samozrejme, vo všetkých týchto oboroch sú úžasní jednotlivci, ale svoje schopnosti získali sami, zo svojho a ani štipku soli nepridal tento štát. Mýtus o výnimočnosti slovenského školstva, vedy i hokeja sa nám postupne rozpadá pred očami, ale na to aby sme to pochopili sa musíme dostať na medzinárodnú súťaž. Mladí schopní sa príliš často menia na legionárov, ktorí občas zavítajú u nás doma sa pochváliť a potom miznú v anonymite západných metropol. Postupne stratia i tie posledné väzby na svoj macošský národ a napokon ich šikovnosť žne niekto iný. A kto je tomu na vine?
Na vine sú tie roky deväťdesiate a prvé už takmer desaťročie 21.storočia výchovy k športu, zodpovednosti a občianstvu. Ako to súvisí so športom? Šport je komplikované dedičstvo a vyskytuje sa vo všetkých kultúrach. Či už si ping-pongovali hlavy nepriateľov alebo sa omacávali natretí olivovým olejom, spĺňala táto aktivity isté funkcie. Šport bol a je zrkadlom spoločnosti. Ale bez ohľadu na kultúrne pozadie, všetky športy mali spoločné jedno - riadili sa pravidlami a priama zodpovednosť sa písala veľkými písmenami. Nikdy nebol samoúčelný a bezzubý, ako je tomu dnes. Teda dnes je šport iba o jednom účele. Peniaze. Zarábajú na ňom mocipáni na čele zväzov, ktorí zase aj po tomto debakli budú tvrdiť, že oni s tým nič nemajú. Za všetko môže tá povestná šťastena. Ale nabudúce to bude istotne lepšie.
Od roku 1989 do roku 2009 nestalo nič so slovenskou stratégiou výchovy mládeže. Tréneri si myslia, že pozliepaný útok z legionárov je lepší, než zohraný útok z vlastnej ligy. Lebo tých pár výnimočných jednotlivcov v našom športe sa dostali na výslnie NAPRIEK podpore štátu. Lebo naša najlepšia jediná bez nástupkyne plavkyňa bola vycvičená v Texase, lebo naši hokejisti majstri boli zrkadlom americkej ligy a nie tej slovenskej. Lebo mladí športovci sa stavajú k športu zväčša tak ako to vidia u našej takzvanej elity - ako sa naši politici stavajú k etike a zodpovednosti - oportunisticky. A ak sa tam objaví nejaký idealista, tak veľmi rýchlo pochopí, že si to môže strčiť za klobúk. Keď napokon vidíte, s akým autistickým entuziazmom behajú po ihrisku naši futbalisti a prepnete na zápas z Ligy majstrov, tak máte pocit, že talianska televízna kamera musí mať nejaký urýchľovač času. No čo, poviete si, sú to južania a majú viac temperamentu. Škoda, že na ďalšom kanály ide zápas zo severského Anglicka, kde sa tí odchladení ostrovania naháňajú ako zmyslov zbavení, či je hmla a či prší.
Sme na tom tak zle, lebo naše mestá investujú viacej do výhod pre dôchodcov, než do mládeže. Lebo v Bratislave sa v centre nenájde cyklistická trasa, len pod mostom a pri Dunaji. A to je na tom stále najlepšie z pomedzi väčšiny slovenských miest. Lebo na čele veľkých zväzov je mafia. Lebo na futbalový zápas sa bojí slušný občan ísť a stretáva sa tam len z pseudošportovcami s pivnými bachormi. Lebo náš najvyšší Gašparko, ktorého volilo mnoho hokejistov, mlčí. Keby aspoň o športe hovoril, keď už ničomu inému nerozumie. Lebo vybavil majstrovstvá, ale budovku, kde by sa hodil puk na ľad sme videli len na nákresoch, prinajmenšom v piatich verziách z rôznych uhlov. Jej dizajn sa podobá na väčšinu modernej architektúry u nás a taktiež odzrkadľuje to, akú pozíciu má pre našich vladárov šport. Budovy pre majstrovstvá v iných štátoch stavali architekti géniovia. U nás to bol asi nejaký ďalší developerský architekt oportunista, bez nápadu a invencie. A tie plynárenské ihriská po celej krajine. Plynári postavilo ihriská len preto, aby sa pri ich otváraní zaskvel vyleštený premiér a iste za to nedostali žiadnu protislužbu od štátu. A hlavne ihriská pri školách sú v zlom stave a bolo na čase aby ich opravili. A nie je to na chválu ale hanu, pán premiér. Typujem, že ďalšie ihriská sa budú otvárať pred voľbami.
A asi sa dostávam k môjmu už pomaly typickému záveru. Nerozumiem, prečo si väčšina národa sadá za televízor v krčme s pivom v ruke, a čuduje sa, že naši sú takí slabí. Že prijímajú facky od hráčov, ktorí do kamery za každým zápasom povedia: „Mali sme sa viacej snažiť. Zaspali sme to." Šport je riadna drina a značná časť z nich si užíva obrovské peniaze za to, že budú mať kolená a kosti v háji ešte pred štyridsiatkou. Istotne si viacej peňazí, aj napriek takýmto prehrám, užívajú štátom tolerovaní predsedovia zväzov, bývalí agenti ŠTB, a verejne utajovaní mafiáni. Im kontá bohatnú ďalej. A bežný rodič rieši dilemu, či zaplatiť svojmu dieťaťu tú drahú výstroj, toho drahého trénera, či venovať toľko osobného času na výchovu k športu, keď štátu je to jedno. Naši skvelí športovci, zväčša jednotlivci sa hore dostali práve vďaka tomuto extrémne individuálnemu prístupu. Vďaka osobným investíciám, lebo štát sa o budúcnosť nestará v ničom a v športe je to zatiaľ najviac vidieť. Pálffy a jeho generácia nás z biedy nevytrhne, lebo svoj kus práce už odviedli. Teraz sú na rade mladší, štátom očakávaní, ale štátom ignorovaní. A štát a politici takto premrhali už 20 rokov a tak tohto ročné výročie pádu komunizmu bude trpkým ohliadnutím za tým, čo sme už boli by dávno spravili, keby sa na politické posty boli bývali dostali iba takí, čo rozumejú a nehrabú len jedným smerom - pod seba. Špina nám začína z popod koberca trčať. A najhoršie je, že sa vždy zlomyseľne zaškerí na medzinárodných podujatiach, lebo len tam sa zrazu dá reálne porovnať kvalita s prvoplánovou autistickosťou.
Apropó Pálffy - tak ten je zo všetkých asi jediný víťaz. On sa vrátil na Slovensko a pomáha budovať tím, ktorý z dna vyšiel až do finále za pár rokov. On si na majstrovstvách svoje odhral. Na ľade bola kopa skvelých hráčov, ale počet dokonalých indivíduí nerobí dobrý tím. Urobil dobre, že nešiel na majstrovstvá. Do kedy si budeme zakrývať oči a tváriť sa, že pár jednotlivcov a ich schopnosti sú tým, čo nás má vytrhnúť z biedy? Do kedy sa budeme tváriť, že naša liga je skvelá, keď tam má najviac bodov hokejový deduško a to za aktivity, pri ktorých inde vo svete bodujú o generáciu mladší? Dokedy necháme utekať peniaze z našich daní do nesprávnych vreciek? Ale asi je šport naozaj obrazom spoločnosti. Ako politika. Sme na dne ako celok a zopár skvelých jedincov ten priemer nezvýši.
