Kvietok na hrudi

Prázdny byt vypĺňa mŕtve ticho,
keď nevieš do čoho by si pichol,
chodíš izbami tam a zase späť,
v ušiach ti hučí pár posledných viet

na rozlúčku.

Vietor ženie mraky po oblohe,
srdce máš v nestabilnej polohe,
bolí, pichá a tlačí ťa v hrudi,
nič ťa nebaví, všetko ťa nudí,

na príučku.

Spomeň si na tých pár prekrásnych chvíľ,
keď si sledoval tanec lesných víl,
všetky zmizli len jedna ťa našla,
pestrofarebná, žiarivo krásna,

povedala ti pár hrejivých viet
náhle sa stratila, zrazu jej niet,
stojíš a hneváš sa na celý svet.

Smútok stojí vedľa, má sivú tvár,
teraz ste spolu a tvoríte pár,
azda sa vytrhneš raz z jeho spár.

Keď zbadáš v lese tancovať víly,
nebuď zbabelý a naber sily,
nájdeš čo si stratil v temnej chvíli.

Smútok sám sa bude túlať lesom
a hľadať partnera.
Ja jeho večným spojencom nie som
nech smútok zomiera.

Moja víla má strážcu s kvietkom na hrudi,
ktorý je statočný a smútok odpudí.
Ja som strážcov dobrý známy a kamarát,
on jej každý deň povie za mňa: Mám ťa rád.