Nikto

J eseň strieka srieň šedou sieňou,
sieňou v svite sviec pohodenou.
Sviec sto samotou sliepňajúcich.
To slepá jeseň nemá súcit?
Slepota samotou pohryzie,
možno samota je Boží liek.
V sieni bez strechy bezsúcitnej
aj srieň objíma sviece, prítmie.

Teba nikto.
Ty si nikto.

Zima sa zvýja v zajatí žíl,
žíl, ktoré si žumpou naplnil.
Žumpou žiaľu v srdci zo žuly,
keď to tvoje žrúti rozžuli.
Zima zúri, v žiali zavýja.
Mesto trestom trýzni zaživa.
Kričí, rúti v kŕdľoch kryštály.
Žrúti sa túlia, by prestáli.

Teba nikto.
Ty si nikto.

Leto zletov ľúbosť zaľúbi.
Jeseň plieseň zhubu zahubí.
Zima clivá získa vždy nádej.
Jar jarých správ zas láskou pradie.
Raz občas stáča sa so spáčmi,
raz zaraz rúbe zas krompáčmi.
Raz občas držiac čakan čaká,
raz zaraz zrúti sa do vtáka.

Bol si nikto.
Budeš nikto.