Platonické lásky

V ďiaľke sa trblietať
vidíš horské štíty.
Túžiš po dotyku,
len hľadieť sa štítiš.
Omámený kráčaš
bližšie, čoraz bližšie.
Zrazu sú len stromy
z úžasu si vyšiel.

Keď ťa ženie pýcha
na laná sa šplhať,
bičuje,bičuje,
vyššie si než mlha.
Na vrch sa vyvŕšiš
a obdivný pohľad
venuješ tým druhým.
Ty? Sama sa pohlaď.

Keď po ceste stretneš
kvietok smiať sa z trávy,
znova v tebe vzbĺkne
túžba všetko stráviť.
Chceš si ho prisvojiť,
nestaneš mu strany.
zlietajú sa supy
a čierne havrany.

Divíš sa náramne
keď časom vo váze,
majetok nevďačný
lupene rozviaže.
Azda iba vode
zostáva tu hútať
komu patria putá,
komu patria putá.

Niekedy ich stretneš,
dokonalé krásy.
Chcel by si ich vlastniť
myslíš, že ich spasíš.
Tak ich šliapeš režeš
a pozbavíš gatí,
až nakoniec zistíš,
že ich lesk sa stratil.

Sú ako duchovia,
z chĺpkov broskyne,
aj silnejší pohľad
a hneď sa rozplynie.
Môžeš ich ľúbiť, však
nie oplzlo chytiť,
ľúbiť platonicky,
hoc aj celým bytím.

Najkrajší pohľad,
z diaľky objavíš.
Najkrajšie kvety
patria do trávy.
Najkrajšie dievča,
veď ty vieš...