Priatelia padajúceho lístia

P adajúce listy
sú vyplakané slzy,
keď príroda plače nad svojou mladosťou,
keď neskoro zistí,
že koniec, smútok drzý
je neľútostný a chveje sa radosťou.

Azda dážď a vietor
odfúkne preč jej smútok
a osuší kvapky zmáčajúce jej tvár,
azda čas sa spietol
a príde mu to ľúto
a povie: láska poď, zostúp z horiacich már.

Možno jeseň zomiera
a zima je mŕtva,
keď čas bez srdca stane sa pán všetkého,
možno láska vyviera,
hoc zem je tiež mŕtva,
v smútku, v srdci kde niet ničoho iného.

Možno priatelia padajúceho lístia
sú blázni stratení v šedi sveta
kde tečú slzy pre slnečný lúč
a možno nahé tiene stromov
sú krásne ako posledná veta,
keď láskou sa ti jazyk zapletá
a možno stratili sme k nim len kľúč
a za bránou čakajú na naše pohladenie.