Stratené ruky

O samelá stolička na kraji lúky
pred deravým plotom
z hrdzavého pletiva.
Len tak stojí, ako strom čo nemá puky,
čaká čo bude potom,
či záchrana liečivá.

Azda ju sem doniesli stratené ruky,
mihli sa jej životom
jak napnutá tetiva.
Možno že jej ponúkli vzťah bez záruky,
vzťah so slepým pilotom.
Kdeže sa len ukrýva?

Olovené mraky strážia jej budúcnosť
zakrývajúc oblohu
kropia kvapkami dažďa.
Studené kropaje, strach a nemohúcnosť,
čas hádže špak do stohu.
Či zhorí slamka každá?

Uťaté ruky ležia v priekope času,
každý ďalší nový deň
ich kryje zabudnutím.
Tak odhaľ si kýpte a zdvihi si čašu,
vychutnaj si horký blen,
bol tvojim rozhodnutím.

Spomeň, keď budeš otvárať ďalšiu fľašu
a budúcnosť bude sen
bez nánosov sutín,
spomeň si na tón hlasu
farbu vlasu
krásnu krásu
fínsku Vaasu
rýchlu spásu
zámok pásu
a nezabudni na cestu bez atlasu
a budúcnosť bude len
kopa blenových dutín.