Súdení

Chcel by som zakričať do celého sveta,
že citom k mojej láske v kŕčoch sa metám,
ťažko sa mi dýcha pod pohľadmi ľudí
a každá pretvárka ma čoraz viac studí.

Veľmi mi chýba teplo tvojho tela,
lož stojí pri mne je mŕtvolne biela,
túlam sa temnom a nemám už cieľa.

Cítim sa zbytočný.

V tmavom kúte duše zomrela viera,
v zrkadle očí už vidím len zviera,
je to svedomie čo vo mne sa vzpiera?

Cítim sa bezmocný.

Zdá sa mi že všetko speje k záhube,
láska hasne ako oheň v kozube,
či všetko stojí a padá na sľube?

Som zmätený.

Dokážem ťa ľúbiť veľa, ešte viac,
či zamotám sa v spleti falošných liac
a len sám sa budem dívať na mesiac?

Skormútený.

Prepáč, že fňukám ako malý chlapec,
že sa zas a znova schovávam za pec,
ale je to len tým, že si neverím,
že na všetko sa vždy nejak nájde rým.

Pod kožu mi čoraz hlbšie zalieza strach,
že už nikdy nikdy neprekročím tvoj prah,
že ťa nikdy neuvidím stáť vo dverách.

Sme si súdení?