Vôňe jesene

Poznáš či vôňu
tlejúceho uhlia?
Jesennú vôňu,
kachle za ňou trúchlia.
Lepkavá býva,
keď sa s dažďom snúbi.
Hnedá a sivá,
štípe, cerí zuby.

Ľúbi sa s lístím,
ktoré dodá farby.
Spadnutým lístím,
všetko vôkol sfarbí.
Červenou, žltou,
vonia drevom mokrým,
až ti je ľúto,
že tak hlúpo smoklí.

Že hlúpo...

Najkrajšie vonia
mrholenie jemné.
Ospalo vonia,
jak ty, keď si zdriemneš.
Zmáčaným prachom,
tuho, až sa prieči,
bezmocným strachom
zo zbytočným rečí
o láske.

Poznáš či kôru,
v nose keď sa krúti?
Zmoknutú kôru,
poznáš ako chutí?
Na stromoch v parku
do hmly keď je skrytý
tancujú parkúr
kvapky čo dážď schytil.

Bozkáva trávu,
zbozká hnedú hlinu.
Trúchliacu trávu,
na hruď si ju priľnul.
Voňavým zmätkom,
čo sa mestom vlní,
končí sa všetko.
Dýchaj v dúškoch plných!

Nekončí...

Najkrajšie vonia
jeseň v zimnom plášti.
Novotou vonia
mráz keď parkom praští.
Možno zo studu
slnko skorej zhasne.
Možno že budú,
možno, smutné, básne
o láske.