Zlodej v dome spomienok

Žijem v dome spomienok,
kde z vodovodu tečú slzy,
v dome s kožou hrozienok,
kde do základov hryzú plži.

Na hlavu padajú mi rolety
a v ušiach hučia mladé rozlety,
nech mi nikto netvrdí, že tu nie je dobre.

A hoci padá farba zo steny,
ja ešte vždy zostávam v domnení,
že sa nič nedeje, o každú chvíľu žobrem.

Niekto kradne obrazy,
hladím prázdne rámy na stenách,
vodovod sa pokazil
a zmizla aj soška kostená.

Objavujem celkom prázdne izby
márne hľadám náradie na frisbee,
hľadám, ale už ani neviem, čo som stratil.

A tak iba čakám v prázdnom byte,
zlodeja meno zostáva skryté,
čakám a prajem si, aby sa postup zvrátil.

Mučí ma strach z odchodu,
ticho otvárajú sa dvere,
praskot počuť zospodu,
so zlodejom sa odoberiem.

A vonku kde vietor trávou kníše
daruje mi maľbu mojej skrýše,
zlodej, ktorý ti raz ukradne posledný vlas.

Všetko gumuje, na všetko píše
a ževraj lieči, poriadne klišé.
Mĺkvy bežiaci pás vezme život všetkým z nás.

Spomienka na spomienku,
svetlou farbou namaľovaná,
zostane ti vo vienku,
sladkej chuti letného rána,

melancholická,
ako zakývanie mame,
pritom falošná,
lebo sa usmieva v klame,
blednutím večná,
pretože nie je cesty späť,
stále ľúbená
a predsa horká ako med.