Zvony

Mám rád tie chvíle nemé,
keď sami ostaneme,
keď sa ti smiem pozerať do očí,
keď sa všetko navôkol roztočí.

Vtedy sa mi zastaví čas,
zhasnú hviezdy okolo nás,
zahmlený zrak, zrýchlený dych
a noc je tieň dní slnečných.

Túžim po tebe, patríš mi celá,
opíjaš ma vôňou svojho tela,
v bozku sa zviažu naše pery
ruky berú okružné smery

a potom to končí

A taká čudná chvíľa nastane,
keď zapadne závora na bráne.
Je počuť zvony, zvonia na hodinu strát,
už sa to blíži, už iba niekoľko krát

a potom to skončí.

Piesok z hodín sype sa prstami,
úsmev nehy do srdca vrastá mi.
Však železný vták útočí na nás
a cez krik stríg nie je počuť tvoj hlas.

Azda máme ešte nádej, samota studí,
zachráň nás, samota bolí ako meč v hrudi.
Podaj mi olej, lebo ti horím plameňom.
Prosím o pohladenie v tom svete kamennom.