Prišli sme na hl. stanicu o 12.15. Odtiaľ totiž mal premávať vláčik až priamo na miesto podujatia.
Ale ako to na Slovensku chodí, na stanici žiadne info, na tabuli odchodov vlakov detto. Tak sme zašli na informácie. Tam by hádam mohli niečo vedieť, keď už sa tak volajú. Pani nás poinformovala, že vláčik pôjde o 13.00, ale musíme ísť do dopravného múzea, lebo že pôjde odtiaľ. Tak sme išli.
Prídeme tam, ale vláčik sa nekoná. Milá pani pri pokladni múzea nám dala leták k tejto akcii a povedala, že vláčik ide, ale z hlavnej stanice.
Tak sme sa vrátili opäť na hlavnú stanicu. Keďže teta na „Informáciách“ nebola kompletná, pardon kompetentná, skúsili sme to pri pokladni lístkov. Tam nám povedali, že nič bližšie nevedia, ale máme počúvať staničné hlásenie.
Tak sme si sadli na prvom nástupišti a čakali. Postrehli sme rodinku, ktorá chcela tiež ísť na túto akciu a mali taký istý problém ako mi. „Odkiaľ ten vlak pôjde?“ Oni poprosili o pomoc oveľa kompetentnejšieho človeka ako mi. Priamo posunovača vlakov, ktorého stretli. A ten, samozrejme, znalý pomerov im hneď povedal, z ktorého nástupištia vlak pôjde. My sme však ostali sedieť lebo som chcel vedieť ako dopadneme s našimi informáciami my.
- Len poznámočka na okraj. Keďže na stanici bývavajú občas vlaky, vidieť sme ten náš cez tie všetky nemohli. -
Bolo 12.58 a vtedy to prišlo. Ozval sa staničný rozhlas. „Mimoriadny vlak,......je pristavený na štvrtom nástupišti, pripravený na odchod“. Paráda, ako dobre načasované.
Tak sme sa v rámci sobotného výletu ešte prebehli, ale nakoniec stihli.
Z takýchto „tiež slovenských organizačných schopností“ mám panickú hrôzu. Keď budem mať v budúcnosti dieťa, ako chudáčikovi malému vysvetlím, že z výletu nič nebude, lebo tety a ujovia, ktorí to organizujú sú ...
