Mnohí si povedia, že historický román nie je ničím príťažlivý a tento žáner má v obľube iba malá časť čitateľov. Čím to je? Nuda? Veľa faktov, mien, čísel?
Kežmarok má to šťastie, že v ňom žije historička a spisovateľka Nora Baráthová. Prečo? Lebo o histórii mesta píše zaujímavým spôsobom a nemusí to byť nuda. Čitateľov sprevádza dejinami Kežmarku a pútavo opisuje víťazstvá i pády slobodného kráľovského mesta. K tomu pridáva šťastné, ľúbostné, tragické i smutné príbehy významných i obyčajných ľudí, ktorí v meste žili. V meste, v ktorom ulicami kráčal gróf Thököly, básnik P. O. Hviezdoslav či röntgenológ Vojtech Alexander. V tom krásnom historickom meste, ktoré odporúčam navštíviť.
Prísna cenzúra
Po 50-tich rokoch vyšli autorke v reedícii historické prvotiny Muž, ktorý kráčal za smrťou a voľné pokračovanie Aj zradcom sa odpúšťa. S myšlienkou vrátiť knihy do života prišiel cestovateľ, vydavateľ a autor viacerých publikácií o Kežmarku Jaroslav JADRO Šleboda. Pôvodné vydania nenájdete už ani v antikvariátoch.
Poviete si, okej, historický román. Ale nakoľko sú udalosti, príbehy či postavy v ňom reálne? V Baráthovej románoch je podľa jej slov zachytených najmenej 95-percent reality, ľudské príbehy sú reálne na 75-percent. Pri písaní vychádzala autorka (mimochodom dlhoročná pracovníčka kežmarského múzea) z odborných kníh, archívnych materiálov, rôznych fotokópií z maďarského, latinského, nemeckého, poľského i slovenského jazyka.
Podľa jej slov písať historickú prózu v 70. a 80. rokoch minulého storočia nebolo vôbec jednoduché. Svoju prácu obhajovala tým, že takýto román je jednou z najdôležitejších foriem šírenia historických poznatkov medzi ľudí, samozrejme ak je napísaný na základe faktov a nie je výplodom fantázie, respektíve odrazom požiadaviek danej doby. Veď po akej knihe by ste siahli – po tej, ktorá prináša iba názvy, fakty, mená, alebo po takej v ktorej je história popretkávaná radostnými i tragickými príbehmi vážených i obyčajných ľudí?
Autorka sa musela popasovať aj s prísnou cenzúrou. Vydavateľstvá totiž žiadali zmenu mien hlavných hrdinov, ona neustúpila, no vedľajšie postavy boli premenované. Bez jej vedomia odstránili vety, v ktorých sa spomínalo niečo náboženské. Ach, tí komunisti.
Z priateľov sokovia
Pre mňa (ako Kežmarčanku) je zaujímavé dozvedať sa o minulosti mesta nielen zo stručných historických prehľadov. V Baráthovej románoch sa prelínajú historické udalosti s ľudskými osudmi a pri ich čítaní sa fiktívne prenesiem do takmer rovnakých uličiek krásneho Kežmarku, v ktorom žili kedysi remeselníci, richtári, panovníci, vojaci...
V spomínaných románoch sa dej odohráva na začiatku 18. storočia. Hlavným hrdinom je notár a richtár Jakub Kray, ktorý doplatil na lásku k manželke Márii. Po stáročia sa tradovalo, že jeho bývalý dobrý priateľ Martin Dévay, ktorý Máriu miloval ešte za slobodna, ho dal sťať spolu s ďalšími dvoma poprednými mešťanmi za obranu mesta pri útoku cisárskych vojsk. Na kežmarskom cintoríne som už veľakrát prešla okolo ich hrobky, no v knihe mená troch „povstalcov“ KRAY – LÁNY – TOPERCZER odrazu ožili.
V románe Aj zradcom sa odpúšťa okrem iného autorka detailne opisuje situáciu v meste počas epidémie moru na začiatku 18. storočia. Uplynulo viac ako 300 rokov a vtedajšia epidémia moru pripomína koronapandémiu. „Ľudia vtedy chodili vo zvláštnom oblečení, takisto nosili dobové rúška, kúpali sa v sudoch s octovou vodou, prežúvali tabak i cesnak. Tí menej rozumnejší chytali v potoku žaby, vysušili ich a zavesili do okna, aby neprišiel do ich domu mor. Aj tak vymreli dve tretiny mesta,“ priblížila autorka počínanie obyvateľov mesta počas morovej epidémie spred troch storočí.
Vedzte, že historický román nemusí byť vždy nuda.
